"Čo je to za povoz?" pýta sa a dozvedá sa, že patrí obchodníkovi s rybami, istému Herr Skallingovi, ktorý občas trávi noc u jednej z komorných. Kristián si predstavuje nahého muža, ktorý prišiel na Rosenborg za povyrazením a správa sa tu rovnako drzo ako gróf Otto Ludvig zo Salmu, keď bezostyšne navštevoval Kirstenino lôžko. A kráľov hnev a znechutenie silnie.
Nariaďuje povoz zabaviť a zapriahnuť doň štyri herky. Kirsten odtiaľto potiahne s hanbou v káre páchnucou rybinou. Až ju naposledy uvidí, bude ju odvážať rozhrkaný voz a na jej poníženie dopadnú prvé ranné lúče.
Koniari vrávorajú po mačacích hlavách a priťahujú si odevy tesnejšie k telu. Kone sú napojené a vyvedené von. S narastajúcim halasom sa v izbách nad stajňami rozsvecujú lampy a z okien sa vykláňajú hlavy.
Jedným z divákov je Peter Claire. Uprostred nádvoria vidí stáť kráľa obklopeného sluhami kymácajúcimi lampami. Kričí, aby boli privedené štyri kone, každý iný, a zapriahnuté do povozu. V hlase má zlosť a Peter Claire vie, že sa deje niečo neblahé, niečo strašlivé. Rýchle sa oblieka a pribieha na nádvorie v okamihu, kedy koniari k oji schátraného povozu privádzajú kone: vraného, strakáča, hnedáka a plesniváka. Postroje chrastia a cinkajú, kopytá tlčú o zem, až lietajú iskry.
Kráľ mu pripadá obrovitý, a ako okolo neho krúžia sluhovia s lampami, vrhá široký tieň. Peter Claire nejde až k nemu, ale pýta sa chudého chlapíka, čo sa deje.
"To je môj povoz," sťažuje sa muž. "Kráľ mi ho zabavil."
"Ale prečo?"
Je to drobný šľachovitý muž s tvárou ošľahanou vetrom a akoby opotrebovanou starosťami. "Pre svoju ženu. Posiela ju ku všetkým čertom v mojej káre."
Voz sa sunie k hlavnému vchodu paláca a Peter Claire ide za ním. Postáva v tieni, neodvažuje sa priblížiť ku kráľovi a poznáva, že žiadnymi slovami nedokáže ovplyvniť nič z toho, čo sa tu práve odohráva. Nemá však najmenších pochýb. Kirsten odchádza a berie Emíliu so sebou.
Hlavou sa mu honia divoké plány na únos a záchranu. Avšak dobre vie, že nemôže nič urobiť. Za tejto prapodivnej noci všetci vychádzajú horlivo v ústrety kráľovým úmyslom a nič už neodvráti, čo sa má stať. Napriek tomu vstupuje nikým nevidený postranným vchodom do paláca. Keď sa priblíži ku Kirsteniným komnatám a počuje, ako kráľova žena vreští na svoje dvorné dámy, zavolá Emíliino meno.
Zo dverí však vychádza Kirsten. Má na sebe čierny úbor a v prvom rannom svetle dopadajúcom oknami do rosenborského paláca je v tvári bledá ako stena. V ruke myká hodvábny karabáč. "Lutnista!" zvolá a šľahne ním o stenu. "Bež si smilniť s tou svojou írskou cundrou! Emília je moja! Je to jediné, čo mi zostalo, a žiadny chlap mi ju nevezme!"
Navzdory rozzúrenej žene i jej zbrani, bez ohľadu na jej krik volá Emíliu znovu. Netrvá dlho a Emília je tu. Má plnú náruč Kirsteniných šiat. Pozrie sa na Petra Claira stojaceho v šere, ale nič nehovorí. Kirsten ho udrie karabáčom do paže. "Zmizni!" jačí naňho. "Vráť sa do Írska, Emíliu už nikdy neuvidíš!" Karabač štípe a Peter Claire sa chytá za miesto, na ktoré dopadla rana. Na chvíľu má pocit, že sa mu nedostáva dychu, a keď opäť zdvihne oči, je Emília preč.
Chvíľu po piatej hodine onoho mrazivého septembrového rána vychádza z brán rosenborských povoz. Odváža Kirsten, Emíliu a toľko vecí, koľko ich za vymedzený čas dokázali pobrať.
Ostatné dvorné dámy zostali, kde boli, a teraz sa celé roztrasené tlačia pri bráne a sledujú, ako sa voz kymáca po ceste a mizne im z dohľadu. Už je preč, ale ony sa nehýbu a vydesene sa na seba dívajú. Kúsok od nich hľadí Peter Claire zúfalo v ústrety nadchádzajúcemu dňu.
Zámok Boller, východné Jutsko v Dánsku
Kirsten: Zo súkromných zápisov
Sme v bollerskom dome mojej matky.
(...)
Pekne som ju dopálila, keď som vyhlásila, že by jej a jej obľúbenkyni Vibeke podľa mňa stačil záhradný domček alebo stavba patriaca ku statku. "Kirsten," vyšla na mňa, "Boller patrí mne a ty ma odtiaľto nebudeš sťahovať preč." Ja som jej na to však odpovedala, že podľa zákona som ešte stále kráľovou manželkou, čo je takmer to isté, čo kráľovná, môžem teda robiť podľa vlastného uváženia a všetci ma musia poslúchať. Ju ale pochytila zlosť a vmietla mi do tváre, že vraj som bola vždy zlá nehanebnica, na čo som odvetila, že v tomto svete žena ani iná byť nemôže, inak sa zničí. Na to už pochopiteľne nemala čo povedať.
(...)
Emília si so sebou do Jutska priviezla sliepku!
Volá sa Gerda a behom cesty s ňou bolo len a len trápenie. Neustále vyskakovala Emílii z náručia, trepala sa, kotkodákala a všetko okolo seba zašpinila svojim nechutným trusom. "Emília," dohovárala som jej, "snažne vás prosím, odhrňte plachtu tohto páchnuceho vozu a vystrčte tú sliepku do tmy!" Ale ona nie. Namiesto toho mi vykladala, ako ju vo vlastnom dome vyliečila - na pamiatku matky, ktorá kedysi dávno dokázala to isté - a nechce ju nechať niekde "na osamelej ceste, kde to nepozná."
"Moja drahá," mávla som rukou, "je to len sliepka! Sliepka nepozná nič. Nerozozná Odense od Pomorian! Nájde si zrno a vodu a viac nepotrebuje."
"Nie," protestovala Emília precitlivelo. "Gerda pozná mňa a zomrela by, keby som sa o ňu nestarala."
Keby si niekto iný spomenul zobrať si na takto strašne dlhú cestu živú sliepku, chmatla by som tú háveď a vyhodila na cestu alebo by som jej zakrútila krkom, ošklbala a nechala ju upiecť. Lenže keď si niečo praje Emília, neviem odmietnuť. A tak som znášala prítomnosť sliepky. Dívala som sa, ako ju Emília upokojuje a hladí po kŕčku. Keď sme stáli kvôli koňom, sliepka dostala vodu. Väčšinu času ale prespala u Emílie zabalená v sukniach ako mača alebo dokonca dieťa nachádzajúce pokoj na matkinom lone.
Teraz má na dvore vlastný domček, akýsi koterec. Keď si ale s Emíliou vyjdeme na prechádzku (čo býva celkom často, lebo v Jutsku sa dosť dobre nič iné ani robiť nedá, než chodiť a dívať sa, čo nám príroda nadelila), Gerda nás sprevádza. Spôsobne nám cupká pri nohách a nikdy sa od Emílie nepúšťa ďaleko. Je tak krotká, že by sa pokojne nechala vodiť na povrázku. Podľa mňa to zviera zabudlo, kým je.
Music and Silence (2000) napísala Rose Tremainová
Do češtiny preložila Jana Housarová
Knihu Hudba a ticho vydala Mladá fronta v r. 2002
Komentáre
keď hudba, tak
Otče Lucifer
Father Lucifer
You always did prefer the drizzle to the rain
Tell me that you're still in love with that Milkmaid
How the Lizzies, how's your Jesus Christ been hanging
Ha
Nothing's gonna stop me from floating
Nothing's gonna stop me from floating
Heh. He says he reckons I'm a watercolor stain
He says I run and then I run from him and then I run
He didn't see me watching from the aeroplane
He wiped a tear and then he threw away our appleseed
Nothing's gonna stop me from floating
Nothing's gonna stop me from floating
Hey... yes...
Every day's my wedding day
Though baby's still in his comatose state
Die my own Easter eggs
Just don't go yet, just don't go
And Beenie lost the sunset but that's okay
Does Joe bring flowers to Marilyn's grave?
And girls that eat pizza and never gain weight
Never gain weight, never gain weight...
SECOND
Go away, world don't leave glass, Gorgie
Can not faye red skiddly dee
And I'm, gee yes, never go
Go so fast... go away down
Lee glass Gorgie's well
Your faye red there she goes
And she goes and she goes
BACKGROUND
Maybe she's hiding in a hotdog
Got a pig hiding in a truffle
Wearing those purple garters
And girl I got a condo in Hoboken
Father Lucifer you never looked so sane
You always did prefer the drizzle to the rain
Tell me that you're still in love with that Milkmaid
How the Lizzies, how's your Jesus Christ been hanging