Bertranda

Moji muži budú ako satyrovia na lúkach
kozonoho tancovať Dovádzavý kroksumkrok.

Christopher Marlowe, Eduard II (1593)

Theodore Gumbril junior, oxfordský bakalár, sedel na dubovej stoličke v severnej časti školskej kaplnky, počúval za nepokojného ticha poltisícky žiakov prvé čítanie evanjelia a premýšľal. Hľadiac na náprotivné široké okno z modrého, žltého a krvavého skla z 19. storočia, chvatne a neusporiadane uvažoval o existencii a podstate Boha.        

Reverend Pelvey opevnený vo svojom presvedčení pred rozpätým mosadzným orlom a so šiestou kapitolou Piatej knihy Mojžišovej (táto prvá nedeľa trimestra bola piatou po Veľkej noci) mohol hovoriť o týchto veciach so závideniahodnou istotou. "Počuj, ó Izrael," dunel ponad ohromnú Knihu: "náš Pán Boh je jediný Pán."

Jediný Pán, to pán Pelvey vedel; študoval teológiu. Ale ak teológia a teozofia, potom prečo nie teografia a teometria, prečo nie teognómia, teotrofia, teotómia, teogamia? Prečo nie teofyzika a teochémia? Prečo nie tá dômyselná hračka, teotrop alebo koleso bohov? Prečo nie monumentálny teodrom?

Vo veľkom okne naproti stál mladý Dávid ako kohút kikiríkajúci na hnojisku zrúteného obra. Zo stredu Goliášovho čela vystupoval zvláštny výbežok ako roh narvala. Bol to hodený kameň? Alebo možno obrovo manželstvo?

"... celým tvojim srdcom," prednášal reverend Pelvey, "celou tvojou dušou a celou tvojou mysľou."

Nie, ale vážne, pripomínal si Gumbril, problém bol naozaj znepokojujúci. Boh ako vrelosť srdca, Boh ako plesanie, Boh ako slzy v očiach, Boh ako nával sily alebo myslenia - to bolo v poriadku. Ale Boh ako pravda, Boh ako 2 + 2 = 4 - to nebolo také samozrejmé. Bolo možné, že by boli jedno a to isté? Boli mosty spájajúce dva svety? A bolo možné, že magister reverend Pelvey hrmiaci spoza imperiálneho vtáka, bolo možné, že by mal odpoveď a kľúč? To bolo ťažko uveriteľné. Najmä ak človek poznal pána Pelveyho osobne. A Gumbril ho poznal.

"A tieto slová, ktoré ti dnes kážem," odsekol pán Pelvey, "budeš mať v srdci."

V srdci alebo v hlave? Odpovedz, Mr. Pelvey, odpovedz. Gumbril obidve dilemy preskočil a rozhodol sa pre iné orgány.    

"A budeš ich horlivo vštepovať svojim deťom a budeš o nich hovoriť, či budeš sedieť vo svojom dome, či pôjdeš po ceste, či budeš líhať alebo vstávať."

Horlivo svoje deti... Gumbril si pamätal vlastné detstvo; veľmi horlivo mu ich nevštepovali. ´Chrobáky, čierne chrobáky´- jeho otec reagoval na duchovenstvo naozaj prudko. Ďalšie z jeho obľúbených slov bolo orácie. Bol ateista a antiklerikál starej školy. Každopádne premýšľaniu o týchto veciach veľa nedal; bol príliš zamestnaný tým, že bol neúspešný architekt. Čo sa týkalo Gumbrilovej matky, jej horlivosť nebola dogmatická. Bola len dogmaticky dobrá, to bolo všetko. Dobrá; dobrá? To slovo teraz ľudia používali len s akousi znižujúcou humornosťou. Dobro. Mimo dobro a zlo? Takí sme teraz všetci. Alebo iba pod nimi, ako ucholaky? Buď sláva menu ucholaka. Gumbril urobil v duchu gesto a pokračoval vo vnútornom preslove. Ale v každom prípade dobrá, dobrá to bola. Nie pekná, ani len molto simpatica - ako pôvabne a účinne pomáhajú tieto cudzojazyčné slová pri veľkej úlohe pomenovať veci inak než pravými menami! - ale dobrá. Človek blízko nej cítil žiarenie jej dobroty... A ten pocit, bolo to niečo menej skutočné a reálne ako dva plus dva?

Reverend Pelvey nemal žiadnu odpoveď. So svätým elánom čítal o "domoch plných všetkého dobrého, ktoré si nenaplnil, vykopaných cisternách, ktoré si nevykopal, viniciach a olivových sadoch, ktoré si nevysádzal."

Bola dobrá a zomrela, keď bol ešte chlapec; zomrela - ale povedali mu to až oveľa neskôr - v plazivej a zožierajúcej bolesti. Zhubná choroba - ach, caro nome!

"Hospodina, svojho Boha, sa boj," povedal pán Pelvey.

Aj keď sú vredy zhubné, sa boj. Odišiel zo školy, aby ju videl, tesne predtým, než umrela. Nevedel, že zomrie; ale keď vošiel do izby, keď ju uvidel takú zoslabnutú ležať na posteli, neovládateľne sa rozplakal. Bola statočná, dokonca sa zasmiala. A rozprávala mu. Len pár slov; ale obsahovali všetku múdrosť, ktorú potreboval pre život. Povedala mu, kým je, kým by sa mal snažiť byť, a ako takým byť. A on plačúc, neustále plačúc, sľúbil, že sa bude snažiť.

"A Pán nám prikázal konať podľa všetkých týchto prikázaní," povedal pán Pelvey, "pre naše večné dobro, aby nás mohol zachovať nažive, ako tu v dnešný deň."

A dodržal on svoj sľub, premýšľal Gumbril, zachoval sa on nažive?

"Koniec prvého čítania." Pán Pelvey sa vzdialil od orla a zaznela organová predohra Te Deum.     

Gumbril sa zdvihol na nohy; záhyby jeho bakalárskeho talára sa okolo neho vznešene rozvlnili. Povzdychol a potriasol hlavou, akoby sa pokúšal odohnať muchu alebo dotieravú myšlienku. Keď prišiel čas spevu, spieval. Na náprotivnej strane kaplnky sa poza zdvihnuté modlitebníky škerili a šepotali dvaja chlapci. Gumbril sa na nich divoko zamračil. Dvaja chlapci zachytili jeho pohľad a ich tváre hneď nabrali výraz prepadlej nábožnosti; začali s vervou spievať. Boli to dvaja nepríjemní, hlúpo vyzerajúci neurvalci, ktorí mali byť pred rokmi vyučení v nejakom užitočnom obchode. Namiesto toho mrhali časom svojim, učiteľovým a časom ich chytrejších kamarátov v márnej snahe získať vybrané literárne vzdelanie. Myseľ psov, uvažoval Gumbril, nemá úžitok z toho, keď sa s ňou zaobchádza akoby to bola myseľ ľudí.

"Ó Pane, zľutuj sa nad nami; zľutuj sa nad nami."

Gumbril pokrčil plecami a pohliadol na tváre chlapcov v kaplnke. Pane, naozaj, zľutuj sa nad nami! Vyrušil ho cit, ktorý sa ozval v trochu odlišnom tóne v druhom čítaní evanjelia, čerpanom z dvadsiatej tretej kapitoly svätého Lukáša. "Otče, odpusť im," vravel Mr. Pelvey svojim nezameniteľne farbistým hlasom; "lebo nevedia, čo robia." Hm, ale čo ak ktosi vedel, čo robí? Čo ak to ktosi vedel až príliš dobre? A samozrejme, že ktosi to vždy vedel. Nebol blázon.

Ale toto celé bolo nezmysel, nezmysel. Človek musí myslieť na niečo lepšie. Aké by napríklad bolo pohodlné, ak by si človek mohol doniesť do kaplnky vzduchové podušky! Tieto vybrúsené dubové stoličky boli pekelne tvrdé; boli určené pre pevných a statných pedagógov, nie pre kostnatých vychrtlíkov ako on. Vzduchová poduška, skvelý pneu-vankúš.

"Koniec," zadunel Mr. Pelvey a zavrel knihu na chrbte nemeckého orla.

Akoby kúzlom bol Dr. Jolly za organom pripravený na Benedictus. Opäť sa postaviť bolo pozitívum a bolo úľavou; tento dub bol neústupný. Ale vzduchové podušky by boli žiaľbohu prizlým príkladom pre chlapcov. Silní mladí Sparťania! Zásadnou časťou ich výchovy bolo počúvanie slova zjavenia bez pneumatického uľahčovania. Nie, vzduchové podušky, to by nešlo. Skutočným východiskom, blyslo mu náhle hlavou, by boli nohavice s pneumatickými sedačkami. Pre všetky príležitosti; nie len pre návštevy kostola.

Organ vydával jednou zo stoviek píšťal jemnú puritánsko-kazateľskú melódiu. "Verím..." S hlukom vlnovej prietrže sa päťsto ľudí obrátilo smerom k východu. Výhľad na Dávida a Goliáša sa zmenil na Ukrižovanie vo veľkom slohu tisícosemstošesťdesiateho roku. "Otče, odpusť im; lebo nevedia, čo robia." Nie, nie, Gumbril radšej pozeral na ryhovanú kamenársku prácu po oboch stranách veľkého východného okna smerom ku klenutej streche; ako verný syn architekta radšej premýšľal o tom, že Kolmica vo svojej najlepšej podobe - a v najlepšej je v najväčšej - je najkrajšou formou anglickej gotiky. V najhoršej a najmenšej podobe, ako vo väčšine fakúlt Oxfordu, je priemerná, nepatrná, a nebyť istej malebnosti, takmer celkom odporná. Cítil sa ako lektor: ďalší slide prosím. "A život večný. Amen." Pán Pelvey zaintonoval ako hoboj: "Pán s vami."

Pre prosebníka, uvažoval Gumbril, by boli nákolenníky Dunlop. Aj keď v časoch, keď si on navykol modliť sa, neboli potrebné. "Náš otec..." Slová boli rovnaké ako za starých čias; ale spôsob vyslovovania pána Pelveyho ich pozmenil. Jej šaty, keď nakláňal čelo o jej koleno a hovoril tie slová - tie slová, dobrý Pane! ktoré pán Pelvey hobojoval - boli vždy za večerov čierne a z hodvábu a voňali ako koreň kosatcov. A keď zomierala, povedala mu: "Pamätaj si podobenstvo o rozsievačovi a semená, ktoré spadli do plytkej pôdy." Nie, nie. Amen, rozhodne. "Ó Pane, ukáž nám svoje milosrdenstvo," zaspieval hobojovo Pelvey, a Gumbril trombónovo odpovedal, hlboko a groteskne: "A daj nám svoju spásu." Nie, nákolenníky boli samozrejme menej dôležité ako podušky, okrem ľudí ako kazatelia a slúžky. Sedavé zamestnania sú bežnejšie ako devótne. Zaviedli by sa malé ploché gumové vaky medzi dvomi vrstvami látky. Zvrchu ukrytá pod kabátom by bola duša s ventilom: ako dutý chvost. Nafúkni ho - a bolo by tu dokonalé pohodlie aj pre najchudších, aj na skalnatých útesoch. Ako mohli Gréci zniesť v divadlách mramorové lavice?

Nastal čas pre Chválospev. Bola prvá nedeľa letného trimestra a spievali špeciálny chválospev, ktorý napísal riaditeľ školy a zhudobnil Dr. Jolly pre prvé nedele trimestrov. Organ ticho naznačil melódiu. Bola jednoduchá, povznášajúca a mužná. 

Jeden, dva, tri, štyri; jeden, dva TRI - 4.
Jeden, dva-a tri-a štyri-a; Jeden, dva TRI-4.
JEDEN-2, TRI-4; JEDEN-2-3-4,
a-JEDEN-3, TRI-4; JEDEN-2-3-4.
Jeden, dva-a tri, štyri; Jeden, dva TRI-4.

Päťsto zlých adolescentných hlasov na to nadviazalo. V záujme dobrého príkladu Gumbril otvoril a zavrel ústa; ale bezhlasne. Až v treťom verši popustil uzdu svojmu neurčitému baritónu. Mal mimoriadne rád tretí verš; podľa jeho názoru v ňom riaditeľ školy dosiahol najvyšší poetický výkon. 

(f) Hoc ruky nečinné sú a (slab.) mysle záhaľčivé
(mf) Zlo aj tak Pokušiteľa si nájde. 
(ff) Drž ho na uzde v jeho dúpäti.

Tu Dr. Jolly obohatil melódiu silným sprievodom nižších registrov, rafinovane rozvrhnutých, aby znázorňovali hĺbku, temno a celkovú odpudivosť Pokušiteľovho obydlia.

(ff) Drž ho na uzde v jeho dúpäti.
(f)  Práca spúta ho. (slab.) Práca (pp) modlitbou je ti.

Práca, premýšľal Gumbril, práca. Pane Bože, ako vášnivo neznášal prácu! Nech ho Austin uchráni od svojej lopoty¹! Ach, keby človek mohol mať vlastnú, riadnu, slušnú prácu - nebyť nútený niekomu napchávať brucho! Amen! Dr. Jolly zahral do nápevu dva okázalé trysky velebnosti; Gumbril ich s celého srdca doprevádzal. Amen, veru.

Gumbril si opäť sadol. Mohlo by byť pohodlné, premýšľal, aby zadná časť bola dlhá tak, že by si človek mohol nafúkať nohavice, pokým ich bude mať naozaj oblečené. V takom prípade by koniec musel byť stočený okolo vesty ako pás; alebo možno ovinutý a prichytený svorkou na trakoch.

"Devätnásta kapitola Skutkov apoštolov, tridsiaty štvrtý verš." Hlas riaditeľa školy silno a prenikavo vyrazil spoza kazateľne. "Všetci jednohlasne asi dve hodiny kričali: Veľká je efezská Artemis."

Gumbril sa usadil na dubovom sedadle čo najpohodlnejšie. Začínala jedna z riaditeľových riadne dlhých kázaní. Veľká je Artemis. A Venuša? Ach, tieto sedadlá, tieto sedadlá!

Večer Gumbril do kaplnky nešiel. Zostal doma v podnájme, aby opravil šesťdesiattri prázdninových študentských prác, ktoré mu pripadli. Vedľa jeho stoličky na dlážke ich ležali hrubé stohy: šesťdesiattri odpovedí na desať otázok o talianskom Risorgimente². Risorgimento na každý spôsob bol riaditeľov rozmar. Na konci posledného trimestra zvolal špeciálne stretnutie kantorov, aby im povedal všetko o Risorgimente. Bol to jeho posledný objav.

"Risorgimento, páni, je najdôležitejšou udalosťou v modernej európskej histórii." A udrel do stola, vyzývavo pozeral koldokola miestnosti hľadajúc odporcov.

Ale nikto mu neodporoval. Nikdy nikto; všetci to vedeli lepšie. Lebo riaditeľ školy bol rovnako prudký, ako rozmarný. Neustále objavoval niečo nové. Pred dvomi trimestrami to bolo opaľovanie; po ostrihaní vlasov a pred umytím hlavy sa musia vlasy opáliť. 

"Vlas, páni, je trubica. Ak z neho odstrihneme a necháme koniec neuzavretý, dostane sa doň voda a rozloží ho. Preto, páni, je dôležité opálenie. Opálením sa vlasy uzavrú. Pohovorím si o tom s chlapcami po kaplnke zajtra ráno; a dúfam, že všetci dozorci internátu" - a uprene pozrel okolo seba spod divokého obočia - "sa postarajú, aby sa ich chlapcom po ostrihaní dostalo pravidelne opaľovanie."

Niekoľko týždňov potom každý chlapec zanechával za sebou slabý a nechutný zápach po spálení, akoby prišiel rovno z pekla. A teraz to bolo Risorgimento. Raz to bude, uvažoval Gumbril, regulácia pôrodnosti alebo systém desatinných čísel alebo racionálny odev.

Zodvihol najbližšiu kopu spisov. Na samom vrchu boli pripnuté vytlačené otázky.

"Popíšte stručne osobnosť a život pápeža Pia IX, pokiaľ možno s dátumami."

Gumbril sa oprel o operadlo stoličky a rozmýšľal nad vlastnou osobou s dátumami. 1896: prvé vážne, úmyselné a zámerné klamstvo. Rozbil si vázu, Theodore? Nie, mama. Skoro mesiac mu to ležalo vo svedomí a zožieralo hlbšie a hlbšie. Potom priznal pravdu. Lepšie povedané nepriznal, to bolo príliš ťažké. Viedol rozhovor, veľmi jemne, ako si namýšľal, od nepoddajnosti skla, cez rozbitnosť vo všeobecnosti, po túto konkrétnu rozbitú vázu; prakticky prinútil matku zopakovať jej otázku. A potom prepuknúc v plač, odpovedal áno. Vždy bolo preňho ťažké povedať veci priamo, narovinu. Mama mu povedala, keď umierala... Nie, nie; to nie.

V r. 1898 alebo 1899 - ach, tieto dátumy! - urobil so svojou malou sesternicou Molly dohodu, že mu dovolí vidieť ju bez šiat, ak on dovolí to isté jej. Svoju časť dohody splnila; ale on v poslednej chvíli premožený cudnosťou sľub porušil.

Potom, keď mal asi dvanásť, ešte v prípravnej škole v 1902. alebo 1903. roku zámerne urobil zle skúšky; bol vystrašený zo Sadlera, ktorý bol v rovnakej forme a chcel získať cenu. Sadler bol silnejší ako on a mal sklony k prenasledovaniu. Skúšky spravil tak zle, až bol matka nešťastná, a on jej to nedokázal vysvetliť.

V roku 1906 sa prvýkrát zamiloval - ach, oveľa intenzívnejšie než kedykoľvek potom - do chlapca rovnakého veku. Bolo to platonické a hlboké. Ten švrťrok urobil skúšky tiež zle; nie zámerne, ale pretože trávil toľko času pomáhaním mladému Vickersovi. Vickers bol naozaj veľmi hlúpy. Nasledujúci trimester sa objavil - Staphyloccoccus pyogenes je milovník adolescentov - so škvrnami a vredmi na celej tvári a krku. Gumbrilova náklonnosť skončila tak náhle, ako začala. Pamätal, že ten trimester skončil s druhou cenou. 

Ale bolo načase myslieť vážne na Otca Pia. So znechutene znudeným povzdychom Gumbril pozrel do listín. Čo mal o Pontifexovi Falarope Major?

"Piusa IX nazývali Ferretti. Predtým než sa stal pápežom, bol liberálom. Dobrosrdečný človek s podpriemernou inteligenciou, myslel, že všetky problémy sa dajú vyriešiť trochou dobrej vôle, zopár reformami a politickou amnestiou. Napísal niekoľko encyklík a jeden súbor." Gumbril obdivoval výraz o podpriemernej inteligencii; Falarope Major by mal dostať aspoň jeden bod za to, že sa to tak dobre od srdca naučil. Obrátil sa k ďalším prácam.

Higgs bol názoru, že "Pius IX bol dobrý, ale hlúpy človek, čo myslel, že môže upevniť Risorgimento zopár reformami a politickým prímerím." Beddoes bol prísnejší. "Pius IX bol zlý človek, ktorý povedal že je neomylný, čo dokazuje, že jeho inteligencia bola podpriemerná." Sopwith Minor zdieľal všeobecný názor o Piovej inteligencii a preukázal veľkú oboznámenosť s nesprávnymi dátumami.

Clegg-Weller bol obšírnejší a informatívny. "Pius IX nebol taký chytrý ako jeho ministerský predseda, kardinál Antonelli. Keď nastúpil do tiary, bol liberálom, a Metternich povedal, že na liberálneho pápeža nebol nikdy spoľah. Nato sa stal konzervatívcom. Bol láskavý, ale nie múdry, a myslel, že Garibaldi a Cavour sa uspokoja so zopár reformami a amnestiou."

Na vrchu Garstangovho listu bolo napísané: "Celé prázdniny som mal osýpky, preto som nemohol prečítať viac ako prvých tridsať strán knihy. Pápež Pius IX nie je v rámci týchto strán, k obsahu ktorých prikračujem podať nasledujúci stručný výťah." A jednotvárne pokračoval stručný výťah. Gumbril by mu bol rád dal najvyššie ohodnotenie. Ale seriózna odpoveď Appleyarda ho vrátila k lepšiemu zmyslu pre povinnosť. "Pius IX sa stal pápežom v r. 1846 a zomrel v r. 1878. Bol dobrým človekom, ale jeho inteligencia bola pod..."

Gumbril položil papier a zavrel oči. Nie, to bolo naozaj nemožné. Rozhodne sa nedalo pokračovať, nedalo sa. V letnom semestri bolo trinásť týždňov, v jesennom by bolo trinásť, a jedenásť alebo dvanásť v jarnom; a potom ďalších letných trinásť, a to by pokračovalo naveky. Naveky. To  naozaj nejde. Odíde a bude horko ťažko žiť zo svojich troch stoviek. Alebo, nie, odíde a zarobí peniaze - to je ono - veľké peniaze, ľahko; bude slobodný a bude žiť. Prvý krát by žil. Za zavretými očami sa videl, ako by žil.

Pomaly, ľahko a sebaisto kráča po nóbl podlahách niektorého obrovského a nenóbl Ritzu: po plyšových podlahách a tam, na konci dlhej aleje, je Myra Viveash a tentokrát čaká naňho, netrpezlivo prikročí, aby sa s ním stretla, teraz ako jeho úbohá milenka, nie chladná, nezávislá, veselá metresa, ktorá sa mu raz na jeho patetickú a ticho naliehavú žiadosť pohŕdavo venovala a potom na druhý deň si svoj dar opäť vzala. Po luxusných podlahách k večeri. Myru už nemiloval; ale pomsta je sladká.

Sedel vo svojom vlastnom dome. Z výklenkov vyzerali čínske sochy; Maillolovia³ nadšene meditovali, spali a boli viac ako živí. Na stenách viseli Goyovia, v kúpeľni bol Boucher; a keď vošiel s hosťami do jedálne, aký Piazzetta⁴ to visel nad krbovou rímsou! Rozprávali sa spolu nad starým vínom a vedel všetko, čo oni a ešte viac; on rozdával, on inšpiroval, to ostatní sa prispôsobovali a boli obohacovaní. Po večeri tu boli Mozartove kvarterá; otvoril svoje portfóliá a ukázal Daumiera, Tiepola, skice Canaletta, kresby od Picassa a Lewisa a čistotu nahého Ingresa. A keď sa spomínajú Odalisky, neskôr tu boli orgie bez únavy alebo zhnusenia, a ženy boli obrazmi a žiadostivosťou v pohybe, umení.   

Štyridsať koní ho hnalo pustými pláňami k Mantove: rubadub-adubadub, s vonkajším tlmičom. K najromantickejšiemu mestu na celom svete.

Keď sa rozprával so ženami - ako ľahko a drzo teraz hovoril! - počúvali a smiali sa a pozerali naň bokom a klopili blýskavo viečka pri prijatí a pozvaní. S Phyllis raz sedel, ako dlho? v teplej a bezmesačnej tme, bez slov, neodvažujúc sa pohybu. A na konci sa neochotne, stále v tichosti, rozišli. Phyllis s ním bola opäť v letnú noc; ale teraz hovoril, raz zľahka, raz v zanietenom napätom šepote túžby, oslovil ju a zmocnil sa jej, a bola nahá v jeho náručí. Všetky náhody sa zhodli, všetky plánované príležitosti znovu nastali; teraz vedel, ako žiť, ako ich využiť.

Holými pláňami k Mantove, k Mantove, kĺzal ľahko, slobodne a osamotene. Prebádaval hrôzy Rímskej spoločnosti; navštívil Atény a Sevillu. S Unamunom a Papinim sa zhováral v ich vlastnom jazyku. Dokonale a bez námahy rozumel kvantu teórie. Priateľovi Shearwaterovi venoval pol milióna na fyziologický výskum. Navštívil Schoenberga a presvedčil ho, aby napísal ešte lepšiu hudbu. Ukázal politikom celý rozsah ich stupídnosti a hanebnosti, priviedol ich k práci na záchrane ľudstva, nie na jeho zničení.
Raz v minulosti keď ho zavolali k verejnému prejavu, sa cítil tak nervózne, až bol chorý; teraz tisíce, ktoré ho počúvali, sa ohýbali ako pšenica pod vetrom jeho výrečnosti. Iba mimochodom a sem tam sa dostal do ťažkostí, aby poslucháčov dojal.
Teraz bolo preň ľahké dohodnúť sa s každým, koho stretol, rozumieť všetkým hľadiskám, stotožniť sa s najcudzejšou dušou. A vedel, ako každý žije, aké je to byť továrenským dievčaťom, smetiarom, rušňovodičom, židom, anglickým biskupom, podvodníkom. Zvyknutý na to, že bol podvádzaný a bez protestu klamaný, teraz ovládal umenie byť krutý. Práve spražil toho drzého nosiča v Continentale, ktorý sa sťažoval, že desať frankov nie je dosť (a mal, čo bolo historickou skutočnosťou, okrem toho ďalších päť), keď jeho domáca zaklopala, otvorila dvere a povedala: "Večera je hotová, pán Gumbril."

Trochu zahanbený, že ho prerušili v tom, čo bolo predsa len jedným z nižších a všednejších zamestnaní jeho nového života, šiel Gumbril dolu k mastnej kotlete a zelenému hrášku. Bolo to prvé jedlo, ktoré jedol po novom oslobodení; aj keď bolo nešťastne nerozoznateľné od jedál z minulosti, jedol ho v povznesenej nálade a trochu obradne, akoby mal účasť na svätej Hostii. Cítil sa vznosne pri myšlienke, že konečne, konečne, v živote niečo robí.

Keď bola kotleta dojedená, vyšiel po schodoch, naplnil dva kufre a gladstonskú tašku  najcennejším, čo mal, a dal sa do písania riaditeľovi školy. Samozrejme mohol odísť bez listu. Ale bolo noblesnejšie, viac v súlade s jeho novým životom, ako cítil, zanechať po sebe zdôvodnenie - alebo radšej nie zdôvodnenie, výpoveď. Vzal pero a dal výpoveď.

Aldous Huxley: Antic Hay (1923), 1. kapitola
Preklad: Bertranda


¹ Narážka na Prológ Canterburských poviedok Geoffreyho Chaucera - Austin je skrátené meno sv. Augustína
² Obrodenie - zjednocovanie Talianska 1750-1870 
³ Aristide Joseph Bonaventure Maillol, francúzsky sochár a maliar   
⁴ Giovanni Battista Piazzetta, taliansky maliar