Epocha nepravidelnosti
Obdobie sedemnásteho a osemnásteho storočia, ktoré je obdobím baroka a rokoka, ohraničujú dve udalosti, ktoré podstatne ovplyvnili európske dejiny - rok 1618, kedy začína tridsaťročná vojna, a rok 1789, v ktorom vzplanie Veľká francúzska revolúcia.
Ak v predchádzajúcich dvoch storočiach vznikli tri výrazné módne štýly (taliansky, nemecký a španielsky), aj keď poznamenané množstvom miestnych modifikácií, v priebehu 17. a 18. storočia sa utvára módnych premien podstatne viacej a rýchlejšie po sebe. S istou nadsázkou by bolo možné vztiahnuť na celú túto epochu to, čo povedal o jej neskorej fáze súdobý duchaplný ironik Lichtenberg, keď hádal vek "dievčaťa sotva dvanásť mód starého".
Stúpajúce a akoby nevyčerpateľné bohatstvo typov, foriem, druhov predstavuje jeden z charakteristických znakov tejto dvojstoročnej histórie odevnej kultúry. Šírku spektra možno zachytiť symbolicky - protikladom dvoch časovo protiľahlých fenoménov : prvým budú malebné a bizarné siluety nádherných úborov na francúzskom dvore Ľudovíta XIV. (ten by mohol o sebe mutatis mutandis vyhlásiť: La mode, c´es moi); na druhej strane potom v čase neskorého rokoka prichádzajú - oveľa bližší nasledujúcemu veku, teda aj našej súčasnosti - vo vlnených, strihovo umiernených redingotoch triezvi (ako inak) Angličania.
Pre úvodné obdobie tejto kapitoly dejín odievania sa ustálilo trochu podivné odborné pomenovanie - móda tridsaťročnej vojny. Ako kontrast k nesmiernemu utrpeniu a spustošeniu, ktoré táto pomerne krátka doba prinášala toľkým ľuďom a krajinám na území Európy (vrátane českých krajín), sa musí zdať skutočnosť, že v jej priebehu, a akoby v samom ohnisku vojenského prostredia, vzniká špecifická móda, elegantná a pritom v mnohom prirodzenejšia, ktorá svojimi prvkami väčšej funkčnosti a pohodlnosti uvoľňuje tuhý štýl španielskeho odevu. Snáď bola pre tých, ktorí zakúšali "lesk a biedu" vojenského života, prejavom túžby po uvoľnení, oddychu a harmónii, ktorých sa dobe výrazne nedostávalo. Je však nesporné, že sa rozšírila a stala príťažlivou aj pre šťastnejších príslušníkov vrstiev "nevojenských" a vytvorila tak zreteľnú cézuru medzi dvomi veľkými "dvorskými" kultúrami - španielskou a tou, ktorá nadchádza: francúzskou.
Francúzsko sa na svoj absolútny módny diktát nad Európou začína veľmi dôkladne pripravovať a vstupuje na scénu vo chvíli, kedy nemá v európskych krajinách ani potenciálneho konkurenta. Anglicko bolo po zvrhnutí monarchie krajinou politicky nevyrovnanou, Nemecko zostáva ďalej rozdrobené do množstva nevýznamných politických a kultúrnych centier, na španielskom a rakúskom dvore dlho prežíva španielska tuhá etiketa a móda a v ostatných krajinách je ešte dlho zo zotrvačnosti prijímaný "vojnový kroj".
Text z hry je český preklad Jaroslava Vrchlického
DE VALVERT (udýchaný)
Ten arogantní tón!
On, sprostý kobylkář... rukavic nemá on!
Vychází bez mašlí, bez třapců, bez manšet!
CYRANO
Já nosím v nitru svém své elegance květ,
jak švihák moderní se ovšem neparádím,
ač míň jsem koketní, svůj úbor v souzvuk ladím,
já neměl smělost bych vyjíti mezi lidi,
urážku nesmytou když na čele mi vidí,
k ospalým svědomím, jež mrká v koutku oka
jak ohadřená čest, která se bojí soka.
Já kráčím bez cetek, svou zářím volností,
můj chochol pýcha jest s života radostí,
svou taili* nespínám jak jiní v údiv světu,
jen duši bujarou tu spínám do korzetu,
kryt svými výboji, a to jsou mašle moje,
jen ducha kroutím výš tak jako kníry svoje,
tak davy procházím i společnost, jež hlučí,
a jako ostruhy, tak moje pravdy zvučí.
DE VALVERT
Nu...
CYRANO
Nemám rukavic? Ach, ty jsou pro maškaru!
Však jednu přece mám, ze starého jest páru,
ta druhá, nevím kde, mi dávno překážela,
tož metl jsem jí kdys v střed nestoudného čela!
DE VALVERT
Tys taškář, ničema a blátošpal a pes!
CYRANO (sundá klobouk a pozdraví, jakoby se mu hrabě představoval)
A já jsem Cyrano, Savinien, Herkules
de Bergerac.... Smích.
DE VALVERT (zoufale)
Ty šašku!
CYRANO (vzkřikne, jako by byl křečí schvácen)
Ha!
DE VALVERT (který ustoupil, se obrátí)
Co pravil ještě?
CYRANO (s posunky bolesti)
Je třeba mečem hnout, jej rdousí pochvy kleště,
to z toho člověk má, když nevodí jej v seč.
DE VALVERT
Ha! Co jste povídal?
CYRANO
Má šimrání můj meč!
DE VALVERT (tasí)
Tak buďsi!
CYRANO
Malou vám, však pěknou ránu dám.
DE VALVERT (potupně)
Básníku!
CYRANO
Básník jsem, a než vás okovám,
hop s body souboje a hezky v souladu
vám složím baladu.**
DE VALVERT
Jak, pane, baladu?
CYRANO
Co je to, doufám přec, že dobře ví můj sok?
DE VALVERT
Jak?
CYRANO (odříkává školským tónem)
Ano, balada se skládá ze tří slok
po osmi verších...
DE VALVERT
Oh!
CYRANO (pokračuje)
A poslání má čtyři.
DE VALVERT
Vy...
CYRANO
Chci vám ji skládati již v tom, co kord můj míří,
při verši posledním vás bodnu!
DE VALVERT
Ne!
CYRANO
Nuže sem!
(Deklamuje) "Balada souboje v hotelu Burgundském,
jejž měl pan Bergerac s lumpem, jenž neměl čest".
DE VALVERT
A co má tohle být?
CYRANO
To, pane, titul jest!
CELÝ SÁL (rozčilen do nejvyšší míry)
Nu, to je zábavné! - Sedněte! - Ticho jen!
Obraz: Kruh zvědavých v parteru, markýzové a důstojníci v směsi měšťáků a lidu, pážata lezou jiným na ramena, aby lépe viděla. Všecky ženy stojí v lóžích. Napravo de Guiche a jeho šlechticové, nalevo Le Bret, Ragueneau, Cuigy atd.
CYRANO (zavře na chvíli oči)
Tak, rýmy své již mám... zde stojím připraven!
Provází vše, co říká, přiměřenými posunky.
Svůj širák odhazuji v dáli
a s grácií, tam leží on!
Plášť zvolna spouštím, jenž mne halí,
a tasím - luzný těla sklon,
elegantne jak Celadon1!
A hbitě jako Scaramouche2,
dej pozor, tys mi Mirmidon3!
Pri poslání tě bodnu juž.
Tak klidný jsi a k ráně stálý?
Tě prošpikovat zlý mám shon,
do boku, jater, v srdce zda-li
aneb tvůj modrý pod kordon4?
Jak pochvy cinkají din, don!
Hrot kordu mého, jen se tuž,
jak muška lítá, rým jak zvon,
při poslání tě bodnu juž!
Mně chybí rým a to mne pálí...
ty couváš, sníh jak v zimy skon?
Sám dáš mi rým; zrak se ti kalí,
já odrazím kord v dobrý tón,
chtěls ranit mne? Jen žádný ston!
Teď výpad! Ukaž, jsi-li muž,
toč rožeň svůj, tys Laridon5!
Při poslání tě bodnu juž!
(ohlašuje slavnostně)
Poslání.
Teď Boha žádej o pardón,
teď kvarta; lehký sek a nuž
teď útok, kryt. (Doráží naň.) Tys fanfarón!
De Valvert se kácí, Cyrano pozdravuje.
Při poslání tě bodnu juž!
Edmond Rostand: Cyrano de Bergerac
Doba vlády "štyroch Ľudovítov", XIII. až XVI., mala svoj nepopierateľný vrchol za Ľudovíta XIV. V čase tridsaťročnej vojny, kedy vládne slabý a nerozhodný Ľudovít XIII. (1610-1643), aj keď usmerňovaný prezieravým politikom, kardinálom Richelieu, vzniká síce už pojem byť oblečený à la mode, čo jednoznačne znamená byť oblečený po francúzsky; ale naozajstným živým centrom Európy sa Francúzsko stáva až za vlády Kráľa Slnka Ľudovíta XIV. (1643-1715).
Tomu sa naozaj podarilo urobiť z Paríža stred skvelého spoločenského, aristokratického života, rovnako ako ohnisko kultúrne. Panovník podporoval umenie, povolával k dvoru slávnych umelcov aby sa podieľali na veľkolepých prestavbách i novostavbách, akými boli Louvre, Versailles či Trianon. Súčasťou kultúrneho života sú aj početné divadelné a baletné predstavenia, ktorých sa kráľ so svojim dvorom zúčastňuje nielen ako divák, ale tiež ako aktér.
Nešlo však len o vonkajšie prejavy okázalého spoločenského života; všetky aktivity sú podporované tiež inštitucionálne: v roku 1635 vzniká Francúzska akadémia, v roku 1666 Akadémia vied, v roku 1664 Akadémia maľby a plastiky atď. Rovnako ako ostatné oblasti umenia, tiež odev tvorí dôležitú súčasť spoločenského života a Francúzsko začína presadzovať v móde rovnako absolútny diktát, aký nastolil kráľ vo svojej vláde charakterizovanej jeho známym výrokom L´état, c´est moi (Štát som ja). Francúzska móda však neuplatňuje svoj primát len v čase baroka a rokoka, podrží si ho až do novej doby. Strojiť sa francúzsky sa teraz stáva v celej Európe dokladom príslušnosti k vyššej spoločenskej vrstve, veľakrát sa tak dokonca vyšší spoločenský stav úspešne predstiera.
Francúzsko túto nadvládu systematicky podporuje a upevňuje: rozširuje výrobu luxusných tovarov, nákladných látok, hodvábu, zamatu, krajok a prymiek a množstva módnych doplnkov. Merkantilný systém riadený od začiatku šesťdesiatych rokov kráľovými ministrami Colbertom a Louvoisom stavia hospodárstvo krajiny na pevných základoch, rozširuje sieť manufaktúr, upevňuje a zvyšuje objem rozvetveného vývozu a obmedzuje dovoz, rozmnožuje zámorské dŕžavy, buduje zámorské obchodné spoločnosti.
A tak veľmocenské postavenie Francúzska vo svete módy nemohol ohroziť po odvolaní nantského ediktu v roku 1685 ani odchod dvoch tisícov hugenotov, medzi ktorými bolo aj veľa špecialistov - hodvábnikov, krajkárov a súkenníkov. Prispel k tomu aj neustále sa rozširujúci obchod s kosticami, ktorých sa na odev spotrebuje stále väčšie množstvo a v ktorom Francúzsko bojuje o svetový monopol v konkurencii s Anglickom, Holandskom a Portugalskom. Výroba kostíc podmienená lovom veľrýb dáva vznikať indickým spoločnostiam, ktoré majú svoje sídla a faktórie v Madrase, Bombaji, Kalkate a ďalších indických mestách - boj o zámorský obchod a dŕžavy sa stupňuje.
Loius Boullogne: Louis Alexandre de Bourbon, gróf z Toulous v odeve novica rytierskeho rádu od Sv. Ducha, 1693
(plášť, nohavice, podväzky aj topánky bohato zdobené stuhami)
Ak sa nám dnes zdá odev v polovici sedemnásteho storočia štýlovo málo vyhranený, takže je ťažké vystihnúť jeho ráz, jeden detail ho veľmi výrazne zjednocuje a zostáva stredom nezmenšeného záujmu po celú dobu barokovej aj rokokovej módy - boli to stuhy, ktoré podobne ako v predošlom období zdobia odev na všetkých jeho častiach. V roku 1621 kardinál Richelieu a po ňom opakovane v roku 1660 kardinál Mazarin vydávajú a potom znovu obnovujú dekréty, ktorými sa zakazuje privážať do krajiny zlaté a strieborné krajky. A tak sa ich náhradou, až rozmarilo používanou, stávajú stužky (fr. galants, faveurs, angl. favour). Znie to neuveriteľne, ale ich počet tak rástol a neskôr sa dokonca tak preháňal, že okolo roku 1650 sa ich vraj na jedinom odeve od účesu až po topánky mohlo objaviť aj zo päťsto.
Postupne začínajú so stuhami súťažiť prymky, zlaté a strieborné, ktoré však podľa príkazu kráľa bolo dovolené nosiť len na zvláštne povolenie. A kráľ toto povolenie udeľoval výhradne uzavretému okruhu dvoranov, ktorých počet sa nerozširoval - len smrť jedného vyvolenca umožnila ďalšiemu záujemcovi dostať sa do tejto výsadnej spoločnosti. Móda prymiek vrcholí po roku 1700, kedy je kráľ nútený vydávať nové príkazy, zrejme preto, že tie pôvodné neboli dosť striktne dodržiavané, a povoľuje používať zlato a striebro na odevoch niektorým hodnostárom a príslušníkom vysokej šľachty. Dochovaný obrazový materiál, najmä oficiálne portréty, však nasvedčujú, ako sa zdá, o tom, že to s výnosmi a príkazmi kráľa nebolo iné, než so všetkými príkazmi v oblasti módy, nech boli vyhlasované kedykoľvek - akoby boli vydávané len preto, aby boli porušované: v odevoch zdobených kovovými prymkami sú zobrazovaní takmer všetci šľachtici bez rozdielu.
Napriek všetkým zákazom sa tiež nepodarilo potlačiť záujem o krajky - stávajú sa nielen ozdobou odevu, ale dokonca aj zberateľskou vášňou mnohých vznešených ľudí. Zdobilo sa nimi nielen denné oblečenie, ale aj posteľné prádlo, používali ich muži aj ženy a to napriek tomu, že boli veľmi nákladné. K najcennejším patrili bruselské a talianske, tie bolo však nutné získavať pokútne, pašovaním, ale aj francúzske, vyrábané v Alençone a v Paríži. Vlastenecké, v podtexte ale skôr ekonomické dôvody stáli v pozadí rôznych nariadení či aspoň morálnych tlakov, ktoré podporovali nosenie domácich krajok. To platilo nielen vo Francúzsku, ale najmä v Anglicku, kde bola obľuba krajok veľmi silná. Hovorí sa o ženách, ale aj o mužoch, ktorí svoje krajky tak milovali, že neboli ochotní sa od nich odlúčiť ani po smrti a brali si ich so sebou do hrobu. Možno práve táto módna vášeň bola v Anglicku v r. 1667 dôvodom vydania zákona, podľa ktorého museli byť všetci pochovávaní v odeve z vlny.
Cornelius Johnson: Lady Hester (1665) Jacob-Ferdinand Voet: Anna Caffarelli Minuttiba (1675)
Ani za vlády Ľudovíta XV. (od r. 1715 do svojej smrti r. 1774), ktorý bol považovaný za neschopného, lenivého a rozhadzovačného panovníka, ovládaného nielen v osobnom živote, ale aj v politike milenkami, nedochádza v krajine k výraznému úpadku, opäť zásluhou dobrých radcov, kardinála Mazarina a André Hercula de Fleury. Rozširujú sa staršie hodvábnické podniky na juhu krajiny a súkennícke na severe, vzniká aj nové priemyselné odvetvie bavlnárske, ktoré si vynucuje pre dovoz suroviny opäť ďalšie rozšírenie stykov so zahraničím.
Odev v tejto dobe už nemá vznešenosť a dôstojnosť baroka, je hravejší, intímnejší, ale nie je menej náročný na prepych ani menej komplikovaný pokiaľ ide o strihové riešenia, nákladnosť šitia, stále nové ozdoby a doplnky. Je ešte rafinovanejší a vyumelkovanejší vo vynachádzaní zložitých a komplikovaných konštrukcií odevov a neskôr aj účesov - akoby sa spoločnosť zámerne schovávala za bizarnosť, koketériu a rafinovanosť v predtuche blížiacej sa skazy, ktorá neskôr v podobe revolúcie zachváti nielen Francúzsko, ale postupne aj ostatnú Európu.
Móda je integrálnou súčasťou života spoločnosti, ktorá sa schádza v uzavretých salónoch, aby tu ďalej pestovala nákladné slávnosti aj intímne stretávania; ale je aj súčasťou doby, kedy do rozmarnej bezstarostnosti začínajú doliehať - aj keď vzdialene - ohlasy myšlienok veľkých osobností ducha, francúzskych encyklopedistov, ideí Rousseauových, približujúcich svet antiky i prírody, dovtedy celkom vzdialený, ale aj veľkých filozofov ako Voltaira či Kanta. Spoločnosť však súčasne praje sluchu veľkým šarlatánom a dobrodruhom aj levom salónov, akými bol Cagliostro či Casanova, a poskytuje priestor pre vznik klubov a tajných spoločenstiev, predovšetkým slobodomurárov.
Ľudovít XV. svojim výrokom - neporovnateľne menej slávnym ako ten, ktorý vyslovil Kráľ Slnko - Les choses dureront autant que nous (Za nás to ešte vydrží), dodnes mylne používaným v znení "Po nás nech príde potopa", nemal so svojim proroctvom tak celkom pravdu. Dvor jeho nasledovníka, Ľudovíta XVI., ktorého úplná panovnícka neschopnosť nakoniec skutočne doviedla krajinu k revolúcii a k rozpadu monarchie, dokonca ešte vystupňoval okázalosť dvorskej módy čo do nápaditosti, extravagancie, rýchlych striedaní často efemérnych premien. Kráľovná Mária-Antoinetta, ktorá zanedlho po kráľovi tiež skončila pod gilotínou, ešte niekoľko rokov pred revolúciou sama vymýšľala najrôznejšie módne kreácie a určovala nový odevný štýl takmer každý týždeň.
Thomas Gainsborough: Portrait of a Lady in Blue (1777-1779)
V osemnástom storočí sa ako súčasť dotvorenia módnej osobnosti kladie obzvlášť veľký dôraz na líčenie. Líčenie neopomenula hádam žiadna historická epocha, teraz však ako by sa pripravoval vznik celistvého umeleckého diela, ktoré je tak charakteristické pre moderných tvorcov haute couture a ktorého neoddeliteľnou časťou je aj líčenie; stáva sa teraz úlohou špecializovaného odborníka, dnes zvaného štylista.
V čase baroka a rokoka existuje nespočetné množstvo druhov šminiek a mastí, parfémov a prostriedkov pre udržanie čistej sviežej pleti bez vrások. Cení sa tzv. kláštorná pleť, teda biela, a Goncourtovci napríklad tvrdia, že istá maršálka z Clérambaut sa okrem uzavretého priestoru nikdy neobjavovala bez zamatovej masky.
Z množstva vodičiek a ďalších prostriedkov ku skrášleniu pleti, ktoré bratri Goncourtovci zaznamenali a pomenovali dobovým označením, menujme hádam aspoň zlaté lístky pre docielenie nadprirodzeného lesku pleti. Podľa zvláštnej receptúry, dnes ťažko presnejšie popísateľnej, sa pleť potierala pozlátkom zvlhčeným v horúcom kúpeli. Podľa týchto autorov istý rytier d´Elbée v roku 1781 odhadoval ročnú spotrebu len červene na tvár na viac ako dva milióny kelímkov (bohužiaľ nie je celkom jasné, aké množstvo obsahoval jeden "kelímok") a podal návrh na zavedenie zvýšenej dane 25 sous z jedného kelímku, ktorá by mohla byť použitá v prospech žien dôstojníkov a vdov.
Existujú úplne vierohodné doklady, že šlo o francúzsku špecialitu a že dámy, ktoré prichádzali do francúzskej spoločnosti z iných krajín, sa museli tomuto neľahkému umeniu priučiť, pretože vedľa nalíčených žien vyzerali so svojimi bledými tvárami ako chorobné prízraky. Týkalo sa to vraj predovšetkým príslušníčok habsburských rodov. Keď sa v roku 1660 vydávala španielska princezná María Teresa za francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., dala sa nalíčiť na priamy príkaz svojho otca, kráľa Filipa IV.; ten sa totiž obával, aby sa ženích zvyknutý na nápadne nalíčené dámy triezvej, bledej tváre svojej nevesty nevyľakal.
(...) táto panna má vlasy krásne žlté ako detské výkaly a jej pútce sú také biele a také rovné, akoby boli uhladené svinským kartáčom; ba jej vlásky sú tak pekne namotané, že to vyzerá ako prázdne fajky alebo akoby mala na každej strane zavesené dve libry sviečok alebo po tucte klobás. Ach, pohliadnite len, ako má krásne hladké čelo; nie je jemnejšie vyklenuté než tučná zadnica a nie je belostnejšie než lebka z kostry, ktorá visela mnoho rokov na čerstvom vzduchu? Večná škoda, že jej jemná pleť je tak zanesená púdrom, lebo ak to vidia ľudia, nerozumejú tomu, môžu sa domnievať, že panna má prašivku, pri ktorej také šupinky odletujú; je to škoda tým viac, že jej iskrivé oči sa lesknú jasnejšie ako sadze v našom komíne, ktoré svietili, keď naša Anka pred nimi stála s vechťom slamy pri zakurovaní, tak mocne, akoby boli sám oheň a mali zapáliť celý svet. Jej líčka sú pekne ružové, ale nie také ohnivo červené ako tie nové stužky, ktorými si švábski povozníci z Ulmu ozdobili nedávno poklopce (...)
Hans Jakob Christoffel von Grimmelshausen: Dobrodružný Simlicius Simplicissimus
Na viedenskom dvore bolo líčenie používané len v obmedzenej miere. Cisárovná Mária Terézia vydala v roku 1765 zákaz, týkajúci sa nemierneho líčenia ženských tvárí, s tým, aby najvyšší purkrab, keby niektorá z žien neposlúchla, každú jednotlivo udal do Viedne. Panovníčka si dokonca neželala, aby ženy nosili robes rondes - teda krinolíny. Jozef II. šiel ešte ďalej, v roku 1787 dokonca úplne zakázal používať biele šminky ako zdraviu škodlivé a na červeň dal uvaliť vysoké dane. Prísne, až prehnané zákazy rakúskeho dvora v sebe obsahovali aj určitý pozitívny prvok, urýchľovali totiž veľmi pomalé tempo reforiem nezdravého ženského spôsobu obliekania. Jozef II. vyhlásil v roku 1783 boj šnurovačkám, pretože majú neblahý vplyv na vývoj ženského tela; žiaden z ústavov zaoberajúcich sa výchovou dievčat nesmel dovoliť, aby nosili korzet.
Najväčším časovým medzníkom tejto doby nie je sám koniec 18. storočia, ale už rok 1789. Francúzska revolúcia predstavuje totiž tiež pre oblasť módy jeden z najväčších prevratov v celej jej histórii, aj keď je treba mať stále na pamäti, že nie vo všetkých európskych krajinách sa táto veľká premena udiala v rovnakej chvíli; niekde ku nej došlo až po zložitých peripetiách.
Z knihy Ludmily Kybalovej: Dějiny odívání: Barok a rokoko
Vydalo Nakladatelství Lidové noviny, 2009
Poznámky
*taile - figúra, postava (z fr.)
**balada - básnický útvar, ktorý má 3 rovnako dlhé strofy a 1 kratšiu, nazvanú poslanie (l´envoi); každá strofa končí rovnakým veršom.
1Celadon - postava z d´Urfého slávneho románu L´Astrée (1610-1624), šarmantný sveták
2Scaramouche - Scarramuccia, taliansky herec komédie dell´arte, jeho meno sa stalo charakterovým typom, ktorý prevzal funkciu chvastavého vojaka (il Capitano)
3Myrmidon - Myrmidoni boli starogréc. národom malého vzrastu; preslávili sa hl. tým, že im v Homérovej Iliade kraľoval Achilles
4kordon - šnúra, popruh
5Laridon - Fontaine vo svojich bájkach takto pomenoval zlého psa; Laridon je meno pre tých, ktorí sú pre svoju slabosť nehodní vlastných predkov
Komentáre