Obraz
Sklo a porcelán
V salóniku zariadenom v štýle biedermeier (alebo bez štýlu) sedia pri čajovom servise Biankini rodičia. OTEC sa schováva za novinami, MATKA chrúpa čajové pečivo a prezerá si nejaký zošit. On je oblečený v čiernom, MATKA vo svetlom.
OTEC: Pane Bože, to snáď nie je možné... ani veriť sa mi nechce... predstav si, Reda, že umrel Kazík Mizerský.
MATKA nepočúva, je zaujatá prezeraním zošita, hovorí "sama pre seba", krúti hlavou, akoby sa divila niečomu, čo v ňom našla.
OTEC: Počúvaj... (začína čítať) ... na srdcovú príhodu náhle zomrel jeden zo zaslúžilých poľských balneológov, dlhoročný vedúci kúpeľného ústavu v Truskawci, vážený pán Kazimír Mizerský vo veku 53 rokov... päťdesiattri rokov! O tri roky mladší než ja! ... S jeho menom je spätý rozvoj tohto kúpeľného mesta v posledných rokoch.
MATKA (pre seba): Nie...
OTEC: ...Dlhé roky bol pán Mizerský nielen riaditeľom, ale i nájomcom ústavu a funkciu si podržal aj keď nový majiteľ podniku pán gróf Źółtowski (ďalej číta nevýrazne) sa tešil všeobecnému uznaniu a sympatiám... za dnešný rozvoj Truskawca, o ktorý sa horlivo usiloval, má trvalé zásluhy...
MATKA (vstane rýchlo od stola a so zošitom v ruke chodí po izbe, položí si ruku na čelo): Nie, nie, nie!
OTEC (číta): Pre poľskú balneológiu je skon človeka, ktorý sa nachádzal v rozkvete síl a skúseností, energického a činorodého...
MATKA (sadne si k stolíku): Ja... to mi proste nejde do hlavy.
OTEC (pre seba): ...srdce...
MATKA mu podá zošit, z ktorého vypadnú vylisované listy a kvetiny. OTEC drží v ruke zošit, pozerá na ženu.
MATKA: Pozri sa!
OTEC (nedbalo prevracia stránky): Nejaké Biankine domáce úlohy?
MATKA: Bola predsa také zdravé dievčatko.
OTEC: A niečo jej je ?
MATKA: ...to sú básničky...
OTEC: ...no čo... pozrieme sa na to... upokoj sa... pozri, ako ten Kazík... (Otvára zošit.)
MATKA: Bola úplne normálne dievčatko.
OTEC (číta rovnakým spôsobom, ako predtým novinové správy): Milujem prvýkrát v živote... aj keď toľko, ach! toľko bozkov spálilo moje ústa. Milujem najkrajšieho syna našej zeme, toho najskvelejšieho ľudského tvora so žiariacimi očami a driemajúcou dušou. Milujem nehanebne a čarokrásne, milujem a nenávidím, túžim a pohŕdam. (Časť slov len hundre.)
MATKA: Bola také normálne zdravé dievčatko...
OTEC (číta stále rovnakým tónom, len trocha rýchlejšie): Poškvrnil si ma svojimi očami a musíš zhynúť. Poškvrnil si ma žhavou blúznivosťou svojich slov a musíš zhynúť. Poškvrnil si ma znevažujúcim dotykom a niet múk, ktoré by som pre teba nevymyslela (nedôverčivo krúti hlavou), ach ty, ktorý si bol ružou v mojich vlasoch, posvätným pohárom...
MATKA: Určite hovorí o nejakom chlapovi.
OTEC: ...ružou vo vlasoch... prečo ťa nemôžem zlámať ako ružu, ako čary, ako srdce... ruže, čary, toto tamto, proste tresky plesky dievčatiek z penzionátu. A ty hneď plačeš...
MATKA: Čítaj... prosím ťa, čítaj ďalej!
OTEC: ...po mojich bokoch závratná priepasť, za mnou púšť slnkom vyprahnutá, žltavá a pustá. Zbesilo po nej cvála smrť na hrbatej tiave. Zle si si vybral svoju korisť ťaví jazdec, šikovné mám nohy, nejednu zdolali prekážku; tvrdú mám hlavu - ako granát aj skalou prenikne... (Zamyslí sa, pozrie na ženu.) No iste, všetko to sú... tliachaniny bezo zmyslu... kde sa naraz vzala tá hrbatá tiava, ako čertík z krabice.
MATKA: Bože, Bože!...
OTEC: Asi videla obrázok v Brehmovi a fantazíruje... hrbatá tiava!
MATKA: Vincent... ja sa obávam...
OTEC (číta teraz pozornejšie, niektoré obraty dokonca "s citom", trochu šaškuje, ako by tým šaškovaním chcel prekríknuť svoj nepokoj): Alebo za tebou na tiavu vyskočím, uzdu z tvojej ruky vyrvem a preletím - smrť po boku - ... čo to má preboha s tou tiavou?... to, že píše tiava, to nič, myslí si, že je to viac literárne... určite nemyslela hrbatú ťavu, ale obyčajnú jednohrbú alebo dvojhrbú... a vyšla jej z toho samozrejme! hrbatá, iste mala na mysli dromedára... a vyšla jej hrbatá tiava...
MATKA: Obávam sa, Vincent, že ide o chlapa.
OTEC: Daj pokoj!
MATKA (natiahne ruku k otcovi, berie zošit): Pekný dromedár! (Otvorí zošit a pobúreným hlasom číta.) Ach, neopísateľný pôvab snedej tváre - ach, sladká hrôza nachových perí a očí oceľových...
OTEC: Tresky plesky!
MATKA: ...oceľových. Zatváram viečka po celé dlhé dni, aby som vás videla, by som sa opájala vami. Utekám do jaskyne so zlatým teľaťom a posvätné pocty pohanskému božstvu vzdávam. (Číta stále zanietenejšie. Číta, ako by tie "tresky plesky" písala a prežívala sama. Matka hovorí s privretými viečkami a potom sa zase významne pozrie na manžela.) ...Chcem ťa šľahať, šľahať, šľahať, až sa dobičujem v tebe tej absolútnej bolesti, ktorá aj vo zvierati prebúdza ducha. Chcem ťa mučením primäť k výkriku, ktorý vychádza z tých najhlbších hlbín vnútra... Ty o tom vieš, kúzelný, hlúpy živočích... (Otec sa tvári nevýrazne.) ...vieš a nevieš, pretože môj mozog sa vzpiera tvojmu chvejúcemu sa telu ako krtík vulkánu... Cítiš vo mne ten zožierajúci plameň... (Do salónika vchádza kuchárka, na podnose prináša konvicu so smotanou. Matka číta stále vzrušenejšie, nevšimla si, že kuchárka prišla.) ...a preto vbiehaš tak osudovo, ako splašený kôň do horiaceho domu. Had chtíča sa uhniezdil v mojich prsiach a levica šialenstva trhá moje útroby...
KUCHÁRKA (pre seba): Hádam teraz by som mohla?...
MATKA: Milujem hada na svojich ňadrách a levicu v mojom vnútri.
KUCHÁRKA (príde k stolíku): Priniesla som smotanu, ako ste si priali, milosťpani... (Postaví kanvičku na stôl.)
MANŽELIA sa postupne preberú, navracajú sa do reality. OTEC sa vracia k čítaniu. MATKA si nalieva smotanu, OTEC zhasína cigaru, MATKA otvára zásuvku, vyťahuje nejaké papiere, atď.
OTEC: Podarená fotka... Mizerský úplne ako živý... svojim spôsobom, päťdesiattri rokov.. (Začne čítať, opäť sa schová za noviny.)
MATKA (po chvíli): A mohol by si sa príležitostne staviť u Osińského...
OTEC niečo zabručí.
MATKA: Myslím, že by si sa príležitostne mohol staviť u Osińského.
OTEC: A čo tam? (Skladá noviny.)
MATKA: Je treba doplniť, čo chýba... od vlaňajška sa toho rozbilo až hrôza.
OTEC: Vlani sme kúpili skla celú debnu.
MATKA: V kuchyni im všetko padá z rúk... dokonca i servis je nekompletný.
OTEC. Osińský drie z ľudí kožu, až to nie je pekné... U Fiałkowského kúpiš to isté, akurát lacnejšie.
MATKA: Ale Vincent! U Osińského - to sú umelecké diela, Bianka ich môže mať do výbavy. U Fiałkowského nedostaneš nič štýlového, a bolo by dobre mať niečo secesného alebo v horalskom štýle á la Zakopané... Osińský má dobrý tovar a skvelý vkus, u Fiałkowského je to len skladisko skla a porcelánu.
OTEC: Moja zlatá, kým sa Bibi bude vydávať, rozbijeme ešte nejeden porcelánový servis... a mňa čaká nákup pružinových brán a odstredivky.
MATKA: ...ale ja nemôžem na stôl podávať v odstredivke a pritom aj servis aj sklo môžeme predsa započítať do Biankinej výbavy... Vybrala som jeden z tých lacných a praktických. Ach! (číta) ...vkusné stolové servisy po 60 a 50 rubľoch pre dvanásť osôb z najlepšieho porcelánu, ručne maľované pôvabnými kvetmi alebo s monogramami, skladajúce sa z nasledujúcich kusov: 36 tanierov plytkých, 12 hlbokých, 12 dezertných, 12 kompótových misiek, 12 šálok kávových, 12 čajových hrnčekov, 1 polievková misa, 4 plytké misy oválne, 2 guľaté, 2 misy na sleďov, 4 šalátové, 2 omáčniky, 2 naberačky na omáčku, 1 košík na ovocie, 2 hrnčeky na horčicu s lyžičkami, 2 soľničky, 2 masielničky, 1 kanvica kávová alebo čajník. Celkom 121 kusov.
OTEC: 121 kusov!
MATKA: Fajansové servisy sú po 35 rubľoch, za doplatok 10 rubľov pridávajú 86 kusov krištáľového skla... ale fajans Bianke do výbavy dať nemôžeme...
OTEC: Skladisko porcelánu... a ako to asi mám odviezť...
Z divadelnej hry Tadeusza Róźewicza Białe małżeństwo. Mariage Blanc (1975)
Do češtiny preložil Ivan Zmatlík, vydalo vydavateľstvo Artur, 2006
Komentáre