Bertranda

Doloresin príchod do Torquéstolu sa vyznačoval všetkými vlastnosťami významnej verejnej udalosti. Prechádzal som sa pred obedom pozdĺž brehu rozkošnej, trávami a kvetmi lemovanej umelej vodnej úžľabiny, ktorá si to hasí vysoko po stráni. Nečakal som ju pred obedom, ale po svojom návrate som zazrel pred hotelom modré auto Alfonza, ešte značne zaťažené Doloresinou batožinou, a uvidel som Bayarda, ktorý sedel práve uprostred vchodu, vystrkujúc nos na všetko a na každého; rôzni hostia sedeli pri malých stolíkoch na terase, tváriac sa, akoby popíjali aperitívy, zatiaľ čo sa v skutočnosti učili naspamäť každučkú podrobnosť auta, batožiny, čínskeho psíka a Alfonza pre neskoršie použitie.

Alfonz je mi z duše protivný. Každý tvor má právo na prednú, zadnú a dve bočné strany a má nárok, aby predok a pozadie boli zaobalené na primeraných miestach. Ale Alfonz nie je primerane zaobalený; vyčnieva vzadu tak neočakávane, akoby nosil turnieru. Je to drzosť, ktorá zadáva podnet k nemiestnym vtipom a frivolnému smiechu. Okrem toho má mimoriadne hlúpu ružovú tvár, ktorá podľa mňa tiež vyčnieva, a jeho chôdza sa vyznačuje strnulosťou voskového panáka. Dolores trvá na tom, aby jeho livrej mala farbu kráľovskej modrej s ružovým límcom a manžetami.

Prehliadku hotelových hostí zdatne dopĺňali pohľady zástupu mužov a chlapcov, predávajúcich pohľadnice, slamené klobúky, vejáre a podobný brak, a ponúkajúcich sa ľuďom, ktorí sem prichádzajú vo výletných autokaroch z Morlaix, za sprievodcov k blízkym jaskyniam, jazerám, priepastiam, vyhliadkam, kostolom, kaplnkám, Kalváriám a tak ďalej. Výletné autokary ešte neprišli, ale mali tu byť každú chvíľu. Celkový vzhľad davu však svedčil o tom, že dnes nečaká ani tak na výletné autokary, ako skôr na nejaký vhodnejší zjav. Keď som prechádzal ulicou popred hotel, uvedomoval som si, že ten vhodnejší zjav som ja.

Žiara všetkých tých upretých pohľadov pôsobila ako svetlomet.
Ako obvykle, nebol som na svoju úlohu vôbec pripravený. Šiel som ledabolo, akoby sa ma to ani netýkalo. Bol by som sa mal vrhnúť vpred a zvolať:"Je tu? Je jej lepšie?"

Bayard spôsobil chvíľkový rozruch tým, že ostro vybafol na riaditeľa hotela, ktorý sa mi vyrútil v ústrety s úslužnosťou trochu uponáhľanou, lebo výletné autokary sa tu teraz mohli objaviť každú chvíľu. Za ním prudko oddychovala Marie, Doloresina komorná a skalná dôverníčka. Prijal som Alfonzov strnulý a káravý pozdrav a chystal som sa čeliť výčitkám riaditeľa hotela a Marie.
"Madame bolo tak veľmi ľúto," hovoril riaditeľ, "že ste ju tu neočakávali."
"Ľahla si teraz," povedal Marie, "prišli na ňu zasa jej kŕče."

Potom sa za nimi vo dvorane rozľahol jasavý výkrik. Dolores v odhaľujúcom belostnom rúchu sa objavila uprostred scény a zbehla po schodoch ku mne.
"Madame," vykríkla Marie zdesene.
"Nemohla som sa ťa už dočkať," vzlykala. "Bolesť, nebolesť! Nemohla som sa už dočkať! Prečo si na mňa nečakal v hoteli?"
Vrhla sa mi okolo krku. "Miláčik môj!" zvolala. "Odpúšťam ti."
Znášam tieto veci teraz lepšie, ale je mi to stále ešte trápne. Snažil som sa vymknúť sa z jej zvieravého objatia. Uvoľnil som sa s ťažkosťami a držal som ju od seba. "Dovoľ, aby som sa pozrel, ako vyzeráš," povedal som, aby som zmiernil účinok svojho boja. "Vyzeráš omnoho lepšie!"
"Odpúšťam ti," opakovala. "Vždy ti odpustím."

Objala ma čo najrozhodnejšie.
Bayard, ktorý sa zatiaľ dokolembal do polovice schodišťa, náhle zaštekal na súhlas - či nesúhlas - a posadil sa, funiac vyzývavo na okolitý svet.

"Bis! Bis! Bravo!"
Prvýkrát v dejinách sa stalo, že výletné autokary prišli a zastavili na svojom obvyklom stanovisku oproti hotela nepozorovane. Nejaký hulvát v prvom autokare sa postavil a tlieskal nám.
Vyprostil som hlavu z jej zovretia.

"Kde je hotelový nosič?" pýtal som sa, uvoľňujúc sa po druhýkrát. "Pomôžte tým ľuďom, Alfonz. Pohnite sa!"
Výletné autokary sa dožadovali svojej hrivny pozornosti. Cestujúci vystupovali, bez toho, že by im kto ponúkol sprievod, starostlivosť, pohľadnice či upomienkové predmety. Tak to nešlo ďalej. Obchod je obchod, nech by bol pohľad na vášeň v plnej zrelosti vášnivý ako chcel.

"Bude tu na obed nával ," povedal som. "Pôjdem zajednať stôl." 

Hnevám sa a zároveň sa nemôžem ubrániť akémusi namrzenej veselosti. Chce sa mi smiať, ale je mi, akoby som sa smial s prehryznutým jazykom. Prišli sme sem pred necelými tromi týždňami a za ten čas sme na nože s kadekým a - čo je vážnejšie - Dolores a ja napriek môjmu pevnému presvedčeniu, že sa to už nikdy nesmie stať, sme v prudkom vojnovom stave pre vec, v ktorej sa mi rozhodne nechce ustúpiť.

Dovoľte, aby som v pokoji a tichu tohto skorého rána zhrnul dnešný stav vecí. Zo začiatku to nebolo také zlé. Ale po dvoch či troch dňoch milostného vypätia prešla Dolores do svojej zlovoľnej fázy. Býva z nej vtedy najneznesiteľnejší tvor na svete, ktorý rozdáva rany na všetky strany bez rozdielu. Nepríjemnosti okolo nás sa rodia a množia. Náš dnešný stav možno zhruba definovať ako súhrn dvoch veľkých a troch menších svárov. Prebiehajú súčasne a každý z nich po svojom ovplyvňuje ostatné, ale bude najlepšie, ak ich tu uvediem takpovediac podľa veľkosti.

Prvý výstup vznikol z Bayardovej nezriadenej dvornosti k malej fenke baronesy Sniczyovej alebo Scheniczyovej - nikdy sa mi nepodarilo zistiť jej správne meno, a riaditeľ hotela sa o to ani nepokúša. Budem ju nazývať tak ako on "Madame la Baronne." To začalo takmer hneď po Doloresinom príchode. Pred tým pre mňa znamenala barónka iba dvojicu svetlých očí, vyzerajúcich od rohového stola v jedálni nad malým ostrým nosíkom z ťažko napudrovanej tváre. Má svetlú ofinu, myslím, že je to parochňa, na ktorej je nasadený malý plochý krajkový čepček, a býva skôr zahalená ako odetá do krémovo-bielej šály, zopnutej špendlíkmi. Keď odchádza z jedálne, premení sa na malú, nahrbenú, trasľavú starenku, opierajúcu sa pri chôdzi o ebenovú paličku. Je, ako som medzitým spozoroval, trochu nespoľahlivo nahluchlá a pomáha svojmu sluchu malou striebornou trúbkou ozdobenou bielou krajkou. Jej malý biely špiclík bol vzorom slušnosti, kým sa objavil Bayard. Potom sa z toho stal prípad lásky na prvý pohľad.

Ale výstup s barónkou hrozil ešte pred Bayardovou zápletkou. V deň Doloresinho príchodu sme prišli do jedálne na obed trochu neskoro, a zatiaľčo poplašený vrchný odbehol do kuchyne, aby objednal zvláštne menu vyhovujúce Doloresinym zdravotným predpisom, obsadilo niekoľko výletníkov stôl, ktorý som pre nás zajednal. Jedným z Doloresinych najhlbších presvedčení je, že aby hosť zahájil zdarne svoj pobyt v hoteli, musí sa hneď na začiatku chovať spupne, a táto okolnosť ponúkala celkom dobré možnosti ku spupnosti. Zmerala si pohŕdavo lorňonom pojedajúce davy. "Čože ste tam nemohli položiť lístok?" Potom sa obrátila na mňa. "Ktorý stôl si zajednal, Steve?"

Keďže sa mi nechcelo vypudiť od stolu celkom nevinných ľudí, ktorí nám omylom zasadli miesta, rozhodol som sa zabudnúť.
"Jeden z tých stolov tu," povedal som neurčito.
"Obchodník," poznamenala, "a nepamätá si ani, ktorý stôl zajednal!"
"Za chvíľu, Madame," povedal riaditeľ hotela ospravedlňujúco, "sa uvoľní iný stôl."
"Ktorý?" pýtala sa Dolores, rozhliadajúc sa lorňonom na jedáleň a prebodávala pohľadom krčiacich sa výletníkov.
"Jeden z tamtých," povedal riaditeľ. "Nepáčilo by sa vám snáď posadiť sa na terasu? Mohol by som vám dať priniesť koktail?"
"Prišla som sem, aby som si tu oddýchla a zotavila sa," povedala Dolores. "Koktaily sú jed."
"Platia pri dvoch stoloch práve teraz," pošepol riaditeľ.

Dolores kriticky zhodnotila kladné a záporné stránky stolov, ktoré riaditeľ ukázal a preniesla niekoľko odsudzujúcich poznámok o stolových spôsoboch odchádzajúcich hostí.
"Budeme potrebovať čistý obrus," povedala.
Potom sa obrátila ku mne: "Steve, daj mi rameno. Je mi akoby na mňa prichádzali moje kŕče. A nie je tu ani voľná stolička."
Jedna z čašníčok vyčarovala akýmsi eskamotérskym trikom stoličku a postavila ju pred ňu. Dolores ju posunula tak, aby zatarasila prístup ku hosťom pri vedľajšom stole. So zázračnou rýchlosťou bol potom pre nás upravený stôl a predložené misy s predjedlom. Dolores razom zabudla na svoje kŕče. "Žiadne sardinky!" zvolala, keď si prezerala skromný výber predjedál. "Ale prajem si sardinku a tiež tuniaka."

Takto sa odohral náš vstup. Stará barónka, ktorá doteraz zaujímala v hotelovej jedálni najvznešenejšie postavenie, sledovala naše počiny s očividnou nevraživosťou. Zavolala si vrchného čašníka a ukazujúc ušnou trúbkou na Dolores, pýtala sa hlaholivým hlasom hluchých: "Kto je to?"

Vrchný čašník sa domnieval, že neuškodí, ak budeme počuť jeho odpoveď. "Madame Wilbeck, žena slávneho anglického vydavateľa," začul som. "Predtým bola princezná."

Je pozoruhodné, ako rýchlo sa dozvedia hoteloví zamestnanci a obchodní cestujúci Doloresin titul. Keď som zajednával naše izby, nezmienil som sa slovom ani o jej bývalom titule, ani o svojom vydavateľskom povolaní. Aj tak ale stačil krátky čas medzi Doloresiným príchodom a mojim návratom z prechádzky, aby bol riaditeľ oboznámený s našou vznešenosťou - zrejme vďaka Marie. Pripúšťam, že v úlohe princeznej Dolores nepôsobí dosť presvedčivo.

"To nie je princezná," povedala barónka.
"Egyptská princezná," začul som jeho vysvetlenie.
"Quelle princesse!* " zvolala barónka pobavene a dala sa opäť do jedla.
Snažil som sa, ako som mohol, aby som prerušil ten trasľavý, ale zvučný hlas žiadosťou o zoznam vín.
"Prečo sa zbytočne namáhaš výberom vína, môj drahý?" pýtala sa Dolores. "V hoteli tohto druhu budú všetky vína rovnaké."
"Mal som tu včera celkom dobrý Claret," povedal som.
"Ach, tie vaše anglické úsudky o našom víne! Priam razia vašou národnou samoľúbosťou!"
Pokrčil som plecami.
"Ale bavia ma," povedala zhovievavo. "Nevyčítam ti to, miláčik."
Objednal som víno a priniesli nám sardinky a tuniak.

"Som si istá, že tu budú moskyty," poznamenala Dolores, oháňajúc sa lorňonom. "Tá mladšia čašníčka je buď poštípaná alebo..."
"Nevidel som tu jediného moskyta."
"Potom má nejakú vyrážku. Musíš zariadiť, aby nás neobsluhovala."

Za chvíľu prišiel vrchný okolo nás a niesol na podnose tanier s obedom pre špiclíka.
"Skôr ako nám priniesol víno," poznamenala Dolores.
Barónka prezerala starostlivo psie žrádlo. Vrchný ho postavil úctivo k jej nohám a psík k nemu vyberavo priňuchal.

"Dolly," ponúkla barónka, "jedz."
"Vyslovila moje meno?" pýtala sa Dolores ostro.
"Kto?"
"Tá stará čarodejnica pri rohovom stole."
"Ššt."
"Nerozumie anglicky. A aj tak, čo nevidíš, má ušnú trúbku. Dúfam, že sa nikdy nedožijem takej ohavnej staroby."

Bolo zrejmé, že tá stará dáma nepočula, ak jej to nevyhovovalo.
"Jej tvár je taká biela ako šašovská maska. Nevyzerá vôbec ľudsky," povedala Dolores. "A ten vyčnievajúci nos. Ako - ako indický poloop. Vrchný, neprinesiete nám vôbec nápoje? Prečo nie sú na stole kvety? Veď ja predsa milujem kvety, aj keby sme si za ne museli zvlášť priplatiť. Potrebujem ich. Milujem všetko, čo je elegantné. Je to v mojej povahe. Nie. Nechcem zvädnuté kvety z iného stola. Radšej sa ich zrieknem... Steve, počul si? Vyslovila moje meno?"
"Myslím, že volá svojho psa Dolly alebo Dobby."

Dolores neodpovedala. Predložili nám veľmi vábnu omeletu. Viem, že sa v duchu rozhodovala, či má povedať, že sa nemôže dotknúť ani sústa, či si má vziať väčšiu polovicu. Vzala si väčšiu polovicu a mne sa značne uľavilo. Keď prišlo víno, popíjala ho bez poznámky, ale zrejme jej chutilo.

To však bola iba malá prehánka pred prietržou mračien.
    

Moje názory na erotiku sú celkom moderné a prajné, ale správanie barónkinej Dolly ma vskutku pohoršilo. Bayard si nakoniec nepočínal skoro o nič lepšie. Trvám ale na tom, že to začala tá nehanebná malá špiclica svojim obdivným štekotom. A to hneď, sotva ho zočila.

Bolo to pri večeri. Všetci tí nemožní autokaroví výletníci už odišli. Incidenty pri obede upadli do zabudnutia, vybalili sme svoje veci, a Dolores a ja sme strávili príjemné têtê á têtê. Zdalo sa, že je uzmierenejšia so svetom. Naše spoločenské styky prebiehali hladko. Jedáleň bola priestranná a vzdušná, hostia sa navzájom ukláňali, hovorili spolu od stola ku stolu, v jedálni sa rozhostil pokoj, takmer nerušený tlmenými hlasmi hostí a obsluhujúceho personálu. Anglická matka a syn, ktorí každého pozdravia Bon soir a potom už neprehovoria ani slovo, sedeli pri svojom stole, rovnako aj početná parížska rodina s otcom a matkou, ktorým sa nikdy nepodarilo hladko previesť svoje potomstvo ťažkosťami verejného stolovania. Ustavične kárali svoje deti štipľavými poznámkami, občas sa ich pýtali, čo si o nich pomyslia ostatní hostia a tu a tam vyhlásili pre všeobecnú informáciu: "Doma toto nerobíš. Ani by ti nenapadlo niečo také škaredé urobiť. Prečo si taký vyjukaný! Zabudol si na všetko, čo som ti povedal. Vidíš, ten pán - áno, ten príjemný anglický pán - sa na teba mračí!" Boli tu tiež tri meštianske medovotýždňové dvojice. Jedna z nich vyzerala trochu obhrublo, ostatné dve boli mladé a plaché. Dvaja anglickí rybári - čo to boli Íri? - vstúpili do jedálne zrejme uspokojení úspešným úlovkom. Sedel tu tiež osamelý muž v lesklom šedom obleku s veľkou, mäkkou hubovitou tvárou, hádam obchodný cestujúci.

Boli sme asi v polovici večere a Dolores podrobovala svojich spolustolovníkov obvyklej pohŕdavej lorňonovej prehliadke, zhliadavajúc ich "banálnymi", rovnako ako pred rokmi v Antibes. Tu sa otvorili dvere a Marie priviedla do jedálne Bayarda, ktorý doteraz odpočíval po útrapách cestovania.

Pochybujem, že špiclicu naozaj posadla vášeň. Povedal by som skôr, že tá potvorka náhle pocítila divoké prianie po psom priateľstve a vyvádzaní a že na ňu Bayard pôsobil akousi záhadnou vábnosťou, ktorá nijako nesúvisela so sexepílom. Jej nehanebnosť snáď pramenila z čírej nevinnosti. Nie je na mne, aby som súdil. Bayard naproti tomu reagoval na jej vyzývavosť celkom jednoznačne. Na dámskeho maznáčika sa Bayard chová naozaj mrzko. O prekvapení, zdesení a hnuse barónky tiež nemôže byť pochybností.

V skutočnosti nás na okolnosť, že čosi nie je v poriadku, upozornil prenikavý výkrik "dégoutant!"** vyrazený starou dámou. Videli sme, ako sa namáhavo dvíha, berie palicu a rezko preťahuje nášho maznáčika, skôr než sme mohli zasiahnuť.
"Odíď od neho, Dolly!" kričala. "Odíď!"
Keď palica dopadla, Bayard vyjakol, ale odmietol prepustiť svoju ľúbeznú, nesmierne milučkú družku. Palica sa zdvihla druhýkrát.

"Madame!" jačala Dolores postaviac sa. "Prestanete láskavo tĺcť môjho psa?"
"Madame," odvetila barónka trasľavo, ale zvučne, "odvediete, prosím, láskavo tú nechutnú malú beštiu?!"
Vrchný čašník a ja sme rezko zasiahli a odlúčili sme psov a nechali dámy hľadiace si pevne do očí. Zvieral som pod pažou divoko sa vzpierajúceho Bayarda. Špiclík si po márnom pokuse považovať celú záležitosť za podarenú švandu uvedomil závažnosť situácie a schoval sa za svoju pani.

Dolores povedala: "Myslím, Madame, že ste si mali uvedomiť, že je neslušné priviesť une chienne*** v tomto stave do spoločnosti iných psov!"
Barónka odvetila: "Môj psík má vynikajúce mravy. Ani mu nenapadlo, že by mohlo dôjsť k niečomu inému než k nevinnému hraniu. Nechápem, čo mienite jej stavom. Nerozumiem vám. Váš výrok je prinajmenšom neslušný. Poď, Dolly! Urazil ťa ten špinavý škaredý pes?"

Sadla si na svoje miesto veľmi dôstojne. Dolores tak urobila ešte dôstojnejšie. Ja som stále ešte držal Bayarda. Vrchný čašník nad nami stál v pozore. Dolores na mňa hľadela hnevlivo a pohŕdavo a zabudla na všetku predošlú nehu.

"Nemôžeš ho postaviť na zem, Steve, aby sa navečeral?"
"Nemal by ísť radšej hore k Marie?"
"Má môj pes byť odo mňa vyštvaný kvôli rozmaru celkom neznámej osoby?"

Stratil som trpezlivosť. "Do čerta s tými psami," povedal som. Postavil som Bayarda na zem ako človek, ktorý si nad celou záležitosťou umýva ruky. Vrátil sa bez meškania ku svojej vytúženej družke. Večeral som ďalej, akoby som bol hluchonemý mladík v bezpohlavnom svete bez akýchkoľvek psov. Medzitým sa okolo mňa rozzúrila číra bitka. Marie, Madame Hunot, vrchný, čašníčka s vyrážkou, obchodný cestujúci s hubovitou tvárou - všetci sa pokúšali zasiahnuť. Na šťastie zostali obidve vedúce dámy na svojich miestach. Ale vyjadrovali sa jasne, obsažne a tak náruživo, že na chvíľu upadla činnosť Bayarda a jeho malej priateľky do zabudnutia. Barónka, ktorej hluchota zabraňovala, aby čelila priamo Doloresinym výpadom, sa bránila samostatnými nepriateľskými nájazdmi. V podstate sa príliš nelíšila od Dolores, až na to, že jej hlbokým prenikavým hlasom vyčítala jej jačanie.

Obe dámy sa uchýlili k aristokratickej vznešenosti, pýche a autorite. Naznačili nám, že patria k typu oných "grandes dames", ktoré sa vo Francúzsku po revolučnom zakončení osemnásteho storočia už vyskytujú len zriedkavo. Ale ich úsilie o mrazivú dôstojnosť bolo predchnuté bezuzdnou túžbou pobodať a podpáliť. Obe sa snažili vyjadriť čo najzrozumiteľnejšie, že celkom prehliadli neoprávnenosť šľachtických ašpirácií svojej odporkyne. V oboch bojovala trhovníčka s kráľovnou. "Dovoľte, aby som vám povedala, Madame," nebola v skutočnosti prosba o dovolenie. "Ak mi dovolíte poznamenať, Madame," nestrpelo odmietnutie. Boli tu však slohové rozdiely. Barónka sa zrejme vznášala vo sférach nedohľadne vysokých nad živočíšnym fyziologickým dianím, označovaným spravidla ako rozmnožovací proces. Dolores naproti tomu, verná svojmu zvyku udržiavať rozhovor na trochu korenistejšej hladine, prejavila bohatú, živú a prenikavú znalosť túžob psieho ženstva. Väčšina tejto polemiky sa odohrávala nad mojou schýlenou hlavou. Vynasnažil som sa vytrvať v tejto pozícii medzi obomi bojovníčkami. Ničmenej po chvíli som sa vzmužil.

Dolores hovorila takto: "Dovoľte, aby som vás upozornila, že môj psík pochádza z ušľachtilej rasy s rodokmeňom a je absolútne dokonalý v každom smere. Pre chovné účely sa hodí znamenito. Keby som si však priala, aby takto trávil svoj čas. Prirodzene, váš pes, ktorý je, takpovediac, špiclík - "
Prehliadka lorňonom.

Barónka hovorila: "Je hravá a vyvádzavá, Madame, a nedokáže sa krotiť. Je to citlivý čistokrvný pes. Ak ju zavriem vo svojej izbe, prejaví svoje rozhorčene celkom neklamne. A to nielen štekotom a vytím, Madame, aj keď v tom je pozoruhodná a vynikajúca. Musí byť so mnou. Je to neskonale oddaný tvor. Izba bezo mňa je pre ňu peklom. Ale váš pes, Madame, by mal byť zavretý. Nikdy som nevidela tak zle vychovaného psa. Nikdy! Títo zhýčkaní a skazení psi práve znemožňujú jemným ľuďom chov psov. Boh vie, ako je rozmaznávaný..."

Mal som toho dosť. Vstal som a veliteľsky som rozmáchol obrúskom. Podarilo sa mi zvrhnúť zo stola pohár a treskot skla umlčal všetky hlasy.
Zaujal som postoj podľa portrétu generála z osemnásteho storočia.

"Dosť," zvolal som veliteľským hlasom, cudzím mojej povahe. "Všetci psi musia odtiaľto von! Marie, odveďte Bayarda. Nezáleží na tom, čo robí. Odveďte ho, hovorím. Odtrhnite ho a odveďte ho. Okamžite. A vy, madame, prosím, aby ste mi prepáčili, ale je nutné, aby ste takisto odtiaľto vypovedali svojho psa. Madame Hunot, veľmi vás prosím, psi nesmú byť pustení do vašej jedálne. V mnohých hoteloch to je ustálené pravidlo. Od teraz to zaveďte ako neporušiteľné nariadenie. Nesadnem si, kým obaja psi nebudú odvedení a pokým tu opäť nebude pokoj."

"To je jediné riešenie," dovolával sa vrchný úpenlivým hlasom barónky. "Monsieur má pravdu." a postrehol som, že môj návrh bol prijatý ostatnými hosťami s tlmeným jasotom. Začul som jedného z rybárov mumlať čosi o nutnosti "zastreliť obe tie mizerné beštie". Madame Hunot zdvihla špiclíka a Marie zápasila s Bayardom a zmocnila sa ho. Obidve dámy cítili, že si to povedali strašne dobre, a boli ochotné pokračovať v jedle.
"Prosím, ak pôjdu obe zvieratá," poznamenali takmer zároveň, pričom sa každá tvárila, akoby bola ona navrhla to uspokojivé riešenie, "proti tomu nič nenamietam."
"Prečo nie si vždy taký energický, Steve?" pýtala sa Dolores, keď opäť zavládol spoločenský poriadok.

Ujasnil som si, že mi v terajšej Doloresinej duševnej fáze bude asi pridelená úloha silného, rozhodného muža, čo pre mňa bude celkom výhodné.
Obe hlavné osoby sa zatiaľ mlčky dohodli na zvláštnej forme pohŕdavého prímeria, ktoré trvalo celé dva dni. Napriek Doloresinmu výslovnému zákazu sa ukláňam barónke s hlbokou úctou, kedykoľvek sa s ňou stretnem. Nech ma parom vezme, ak sa budem správať ako grobian ku starým ženám, len aby som sa niekomu zavďačil.

Barónka mi odpovedá na pozdrav s kráľovskou dôstojnosťou. Jej úklon akoby naznačoval, že Dolores je nešťastie, ktorým som postihnutý, za ktoré však nie som zodpovedný. Ale Dolores pozerá na moju zdvorilosť k barónke, akoby som tým uznával nadradenosť jej nepriateľky, a zahŕňa ma pálčivými výčitkami, len čo za nami zapadnú dvere.

* Aká to princezná!
** francúzsky "odporné"
*** chienne - francúzske označenie feny

Z románu H. G. Wellsa Apropos of Dolores (1938)

Český preklad Jak skončila Dolores? vydalo v r. 1948 vydavateľstvo Práce v Prahe bez uvedenia autora prekladu

Fotky zdroj: www.ferdyonfilms.com, www.pallant.org.uk  (Couple with Dog, Los Cafes, Paris, 1934 Kati Horna)