Bertranda

Ako som sa už zmienil, bola Dolores asi tri týždne v znesiteľnej nálade. Bol som schopný aj ochotný ju v nej udržať. Potom však prešla do nepríjemnejšej fázy, vymykajúcej sa môjmu riadeniu, a jej zlovoľná stránka sa vynorila na povrch. V tom čase sa stávajú ľudia v jej okolí terčom náhlych búrlivých výbuchov, niekedy neopísateľne strašných. Skoro vždy vyvolá scénu pri stole, pri ktorej vyhlási, že sa zadusí rozčúlením, vyskočí a opustí miestnosť. Tentokrát opäť rozvírila náš dlhodobý spor o Leticii, o ktorom budem písať neskôr, ale okrem toho zosnovala novú a oveľa závažnejšiu obmenu bitky so starou, vyblednutou barónkou.

Keď prichádza na Dolores jej hnevlivé obdobie, odchádzam buď do Anglicka alebo sa snažím zo všetkých síl uvoľniť v nej napätie tým, že ju vozím po výletoch, rozptyľujem ju zábavami, divadlami, kabaretmi a bavím ju všelijakými obhrublými atrakciami. Tu sa potom môže vybúriť na krajine, zvieratách, neznámych osobách, nedokonalostiach prírody a obmedzenosti ľudských zriadení s osviežujúcou zlosťou, pričom spravidla začína svoje zlostné výlevy tou neznesieľnou francúzskou frázou Je trouve*, ktorá mi ešte stále drása moje anglické nervy, ako ukážka nerozvážnej, nevychovanej kritiky. Zhliadava to banálnym a tamto un peu stupide a tak ďalej, okolo celého kompasu nášho bytia.

"Naozaj ti nemôžem blahoželať k dnešnému výletu, Steve," povie napríklad. Je stále nútená povedať to alebo ono, aj keď ja v tom nevidím najmenšiu nutnosť. Nepochybujem, že žijeme vo svete, ktorý nie je v celku ani v podrobnostiach valne uspokojivý, ale nie je mi jasné, prečo by sme to mali stále zdôrazňovať. Snažím sa teda prepočúvať jej odsúdenia a akonáhle ich povie, postúpime k ďalšiemu ortieľu.

Prezerali sme si nedávno tú vriacu Kalváriu pred kaplnkou svätého Herberta a rozhovoril som sa o niektorých podrobnostiach, ktoré ma zaujali na svätej rodine. Dolores ma zrejme nepočúvala. Celý deň zachovávala zlovestné, pochmúrne ticho. Minula bez poznámky rôzne veci, na ktoré mohla vychrliť svoju zlobu. Naraz prevravela.

"Už to mám," povedala.
"Čo?"
"Tá ženská. Je malomocná."
"Ktorá ženská? Všetky biblické postavy, postihnuté malomocenstvom, sú, pokiaľ je mi známe, muži. Myslíš tú na ľavej strane? Je to proste tým, že jej nejaký vandal odlomil nos."
"A čo viac, pán Hunot to vie."
Takmer ma zamrazilo hrôzou. "O čom hovoríš?" pýtal som sa.
"Nemôžeme v tom hoteli zostať ani o hodinu dlhšie, len ak odíde ona. Je to strašné. Je to odporné, hnusné."
"Ale drahá, preboha..."
"Vedela som to hneď, ako som uvidela tú strašnú bielu tvár. Môžeme sa čo chvíľu nakaziť, trebárs len prostredníctvom psov."
Pozrel som na Dolores so zúfalou rozhodnosťou. "Počuj," povedal som, "toto nemôžeš robiť."
"Toto sa musí urobiť - a nesmie sa stratiť ani chvíľa."
"Ak si zmyslíš bez najmenšej príčiny alebo dôvodov rozkričať, že je v Torquéstole malomocenstvo, nebude len tá úbohá, stará dáma..."
"Úbohá, stará dáma! Áno, pokračuj môj drahý milenec!"
"...mať právo žalovať ťa pre nactiutŕhanie a hanobenie. Postihne to Hunotovcov. Postihne to čašníkov. Zničí im to sezónu. Postihne to povesť celého mestečka. Každý jeden z nich bude mať dôvod ťa žalovať - celkom ospravedlniteľný dôvod. Z toho by bola pekelná mela, moja drahá. Strašný poprask. Ešte nikdy sa ti nepodarilo spôsobiť takú pohromu!"

"Ako vždy!" kričala Dolores. "Ako vždy podľa svojho obvyklého láskavého a veľkomyselného spôsobu si proti mne! Okamžite sa staviaš proti mne. Môj verný, milovaný manžel!"
"Ale aké máš dôkazy? Tá úbohá stará dáma..."
"Dáma!"
"...nemá ani jediný príznak, ktorý by si mohla uviesť. Ani jediný."
"Hovorím ti, že tá ženská je malomocná. Viem to. A my všetci v tom hoteli sme ohrození. Ty so svojou vrodenou nedbalosťou sa o nič nestaráš. Nebyť mňa by si žil v najhoršej špine. Žrali by ťa červi. A ty si myslíš, že len preto, aby si sa nemusel namáhať, hádam skončím svoje dni v nejakej kolónii pre malomocných, s rukami užranými na pahýle, s obhnívajúcim nosom..."
"Ale..."
"Čože to nechápeš? Nech už malomocná je alebo nie je, ja - so svojimi chúlostivými nervami prežívam takú strašnú hrôzu, že zrejme dostanem malomocenstvo, či ho má či nemá."
"Je rovnako malomocná ako ja."
"Tak ju daj lekársky vyšetriť. Aspoň to by sa malo urobiť."
"Môj Bože, Dolores," kričal som. "Toto je príliš. Nepripustím, aby si niečo také začala."
"Nezačala som to. Začala to tá ženská. Čo je to taký neslýchaný nápad, aby sa dala prezrieť lekárom?"
"Je to obzvlášť potupná, neznesiteľná urážka. Ale nechajme to. Čo nechápeš, že nenapadáš len tú neboráčku starú pani? Hovorím ti, že budeš vystavená súdnemu stíhaniu od celého torquéstolského osadenstva. Bude to stáť nesmierne peniaze!"

"Si bohatý ako Krésus. Kdekto o tom hovorí. Ale skrblíš grošom, ak ide o moje zdravie alebo o moju česť!"
"Nie," povedal som, "takto ma nedostaneš. Ak ma pre túto vec vženieš do takého bahna, pôjde každý groš výdavkov z kapitálu, ktorý som ti pripísal. Rozumieš?"
"Nebudem jesť v jednej miestnosti s malomocnou osobou."
"Tak teda zbaľme kufre a odíďme niekde inde a nehovorme už o tom."
"Ustúpiť tej starej..." použila francúzsky výraz, ktorému som nikdy dobre nerozumel.
"Ustúpiť tvojim výmyslom."
"Ty a tvoje reči o sociálnej práci! Ta a tvoja skvelá edícia Cesty sveta! Tvoj statočný nový svet! Tu je celé osadenstvo v nebezpečí nákazy najstrašnejšou chorobou sveta a ty to chceš napraviť útekom. To sa ti podobá! Pohrávaš sa s ilúziami, že napravíš svet. Ale v skutočnosti si zbabelý ako baba!"

Sadli sme v tichej zúrivosti do voza a odišli sme.

"Dolores," povedal som po chvíli, "napadlo ťa niekedy, že by si so mnou mohla zájsť príliš ďaleko?"
"Tým, že ti hovorím pravdu?"
"Vieš veľmi dobre, čo myslím."
"A toto je muž, ktorého som držala tisíckrát v náručí."
"Hádam aj častejšie. Ale aj tak môžeš zájsť príliš ďaleko."
"Si môj manžel."
"Stalo sa už, že manželia opustili svoje manželky."
"Vyhrážaš sa mi, ale pamätaj, Steve, ja by som ťa prenasledovala až na koniec sveta. Hrozne by som sa ti pomstila. Ty si myslíš, že som bezmocná. Ale len nech sa objaví iná žena a bude to vitriol, môj milý. A ver, že by ma žiadna porota, ktorá by vypočula môj príbeh, neodsúdila. Bože, to by bolo ohromné prejednanie! Moju výpoveď o tvojej povahe by nikto hneď tak nezabudol."
Zdalo sa, že tá možnosť sa jej zapáčila.

"Ach, čo na tom záleží," povedal som. "Tvoja výpoveď o mojej povahe by nikoho nezaujímala. Veď by si predsa hovorila stále len o sebe. Ja som tak či tak len chudobný vydavateľ, ktorého nikto nepozná, a ty by si zapadla do mojej anonymity. Chcem len, aby si konečne pochopila, že by si tým svojim výmyslom o malomocenstve mohla so mnou zájsť príliš ďaleko. Rozmysli si dobre, čo tie slová znamenajú, Dolores, mohla by si zájsť príliš ďaleko!"

"A ja hlupaňa som verila, že by sa z nafúkaného kníhkupca, z obyčajného kramára s myšlienkami iných ľudí mohol stať milovník, schopný rytierstva," povedala Dolores a ja som si s povďakom uvedomil, že je na ústupe. Pokračovala vo výpočte mojich mrzkých vlastností. Pomyslenie, že by na súdnom dvore predniesla duchaplnú, obnažujúcu reč o mojej povahe a mravnom založení, ktoré by súd počúval bez dychu, zabúdajúc na obvyklý postup prejednávania, jej podnietilo obrazotvornosť a odvádzalo ju od barónky.

Zvyšok cesty uplynul mlčky. Sedela zasnená s náznakom úsmevu na perách, vymýšľajúc si špinavosti, z ktorých by ma mohla osočiť. Semtam naznačila rukou rétorické gesto. Viedol som auto so zamračeným urputným výrazom, tešiac sa potajomky z jej ticha.

To sa prihodilo pred niekoľkými dňami. Prešla už obdobím vrcholnej zlovôle. Vracia sa do normálneho stavu. Škótsky prvok v jej krvi sa dvíha. Vzala si k srdcu, čo som jej povedal o nekonečných súdnych sporoch a výdavkoch, a zatiaľ vládne v úseku, ktorý som nazval "barónkin front", pokoj. Dolores zatiaľ neobvinila výslovne z malomocenstva pred nikým, ba ani pred Marie, a myslím, že hodlá svoj vynikajúci nález zmierniť na obyčajné "iste má nejakú ohavnú kožnú chorobu - lebo prečo by sa inak tak pudrovala?" Zatiaľ však nevyslovila určite ani toto podozrenie a spokojí sa iba temnými narážkami. Ničmenej s každým dňom odkladu sa situácia lepší a Dolores už aspoň nemôže o sebe tvrdiť, že je prekonaná hrôzou. Jej narážky sa prejavujú tým, že dala premiestniť stoly, presadla si k oknu a zásobila sa dezinfekčnými prostriedkami v miestnej drogérii, kam si okázalo niekoľkokrát zašla. Hovorí o barónke spravidla ako o tej "malomocnej tvári", alebo o tej "príšernej zvetranej tvári", ale to, ako som pozoroval, bolo zatiaľ všeobecne prijímané ako obyčajné tupenie a nadávanie, nie ako nactiutŕhačstvo. Je však možné, že sa čo nevidno niečo prihodí, čo spôsobí výbuch, ale dnešná situácia je už bez toho strašného napätia, ktorým sa vyznačovala ešte pred niekoľkými dňami.

To bol veľký výstup číslo jedna. Najprudší a najbezprostrednejší. Ak dôjde k výbuchu, budeme asi nútení opustiť hotel, ledaže by, čo je nepravdepodobné, sa dala na ústup barónka. Mám aj tak dojem, že tá stará dáma sa nevyžíva v terajšej bitke o nič menej ako Dolores, aj keď zatiaľ ešte nepozná posledný Doloresin ťah, obvinenie z malomocensva. Ale keby sa tým aj Dolores na mieste vytasila, pochybujem, že by následky boli katastrofálne. Obidve dámy by sa návzájom nesporne vyhrážali strašnými súdmi. Ale verím, že by sa to všetko vybilo urážkami a hanobením, slabnúcim rovnomerne s ich ochabujúcou predstavivosťou. My sa vrátime do Paríža, barónka odíde do svojho kútika sveta, a nové a zaujímavejšie sváry im osladia život. To sa všetko preženie. Je to živelná, ale pominuteľná búrka.

Náš druhý spor je oproti tomu vlečúci a zásadný. Vstrebali sme ho do seba a nosíme ho so sebou všade, kade chodíme. Pochybujem, že sa kedy preženie. Naše ďalšie veľké súženie spôsobila okolnosť, že mám dcéru Leticiu. Ako som, myslím, už predtým podotkol, zanechal som ju po rozlúčke s Alice a Hooplerom. Vtedy som veril, že to je najvhodnejšie riešenie. Zdá sa však, že sa v mojej povahe so silným zmyslom pre povinnosť mieša tiež zvláštny rodičovský cit. Z neznámeho dôvodu, azda preto, že v sebe mám potrebu nehy, ktorá sa nemôže upnúť k Dolores, som sa začal v duchu zaoberať Leticiou.

Pokúsim sa zhrnúť fakty čo možno neokrášlene. Čo je to vo mne, čo možno označiť ako "túžba srdca"? Tá túžba sa tvári celkom neosobne. Túžim po niekom, komu by som sa mohol rozdávať, koho by som mohol hýčkať, pestovať, podporovať, živiť. Hovorím, že za to chcem len chatrnú alebo žiadnu odmenu. Ale to len tak hovorím. V skutočnosti si žiadam odmenu - asi tak ako tie vychytralé kvetinárky zo starej školy, ktoré si neurčujú cenu, ale predávajú "začo sami uznáte, pane" - ba žiadam si štedrú odmenu. Chce sa mi milovať niekoho slobodne a neodmerane; rád pozorujem ľudí a zabúdam v nich na seba, ale samozrejme - to je celkom iná záležitosť - chcelo by sa mi ako odmeny aj nekonečne veľa nehranej príchylnosti a láskania. Ale to nie je všetko. Moja predstavivosť dychtí po zblížení so spriaznenou mysľou, ktorá by z nutnosti a bez pochybností zdieľala moje chápanie života ako tvorivého úsilia.

Ja v sebe mám pochybnosti, ale moja milovaná ich mať nesmie. Túžim po niekom, kto by ma utvrdil v sebadôvere, kto by ma udržiaval vyrovnaného so sebou samým. Túžim, použijem otrepanú frázu, po sesterskej duši, po niekom s blízkymi duševnými záľubami a s jemnou, letmou milostnosťou, po niekom, kto je úplný protiklad Doloresinych večných výkyvov medzi búrlivou zmyselnosťou, neobmedzenou sebachválou a nadpozemskou zlomyseľnosťou.

Medzi bytosťami, ktoré extrovertný Steve Wilbeck pozoruje chladnokrvne, so záujmom a s trochou irónie, je povaha, utvorená z prefíkanejších rysov srdca toho istého Stevea Wilbecka, vedľajšia postava v súbore "Steve Wilbeck" - totiž zložitý introvert Steve Wilbeck, zahĺbený do seba - moje ego-centrum. Aspoň túto najdôvernejšiu zložku môjho ja Dolores nikdy za žiadnych okolností neuspokojila. Ba aj do rozkoše a vytrženia prvých dní sa miešala ľahká príchuť hanby a odporu, dojem, že túžby Stevea Wilbecka boli vytrhnuté zo svojej pravej citovej podstaty, že boli zvrátené a zneužité. Moje ego-centrum z toho neobviňuje seba, ale ju.
Snažím sa vypočítať tu čo najpoctivejšie všetky fakty, ale nepokúšam sa o obhajobu najdôvernejšej, či ktorejkoľvek inej časti povahy Stevea Wilbecka.

Vec sa má teda takto. Jeho myseľ sa vždy zaoberala, aspoň sa tak domnievam, aj keď to nemôžem bezpečne tvrdiť - vidinou inej vášne, lepšej, celkom odlišnej vášne, ktorá je celkom zbavená nádychu pôžitkárskej krutosti, ktorú cíti, keď drží v náručí Dolores. Tá vidina, ten úplný protiklad Dolores, tá neznáma žena pokojne hebkých pohybov a tichého hlasu, ten neviditeľný tretí uhol - je podstatná skutočnosť v manželskej psychológii Wilbeckovcov. 

Dolores, ktorá má v týchto veciach niekedy veľmi ostrý postreh, mi povedala už dávno, že jej pripadá, kedykoľvek ju milujem, akoby som bol neverný niekomu inému, akoby sa moja myseľ odvracala k niekomu inému. Neoddávam sa vraj jej. Vychádzajúc z tohto predpokladu potom svojim závratne vecným spôsobom usúdila, že tu je niekto iný. Môj byt v Aldenham Square to uviedol mimo všetky pochybnosti. Akonáhle sa jej obrazotvornosť obrátila k neznámej osobe, či osobám, vytvorila živý obraz udalostí, odohrávajúcich sa mimo dosah jej vedenia, ktorý ju neznesiteľne mučí. Je to dvojstranný meč, zraňujúci ju tým viacej, čím viacej ma zneucťuje.

"Prečo," pýta sa, "by muž opúšťal ženu, ak nie, aby ju klamal?" Keďže jediný silný záujem, ktorý u mňa strpí, je záujem o jej osobu, nepripúšťa, že by som bol schopný aj iných záujmov. Opúšťam ju teda pre milostnú zmenu a vzrušenie z novosti. Čim menej dôkazov má potom o mojej nevere, tým zložitejšia, hanebnejšia a prefíkanejšia musí byť moja zrada. Čím pokojnejšie sa tvárim, tým hlbšia je moja hriešnosť. Predstavuje si teda, že stále kratší čas, ktorý s ňou trávim vo Francúzsku, sú len fázy oddychu v životnej dráhe spustlíka. Väčšina mužov by asi bola radšej označovaná ako zloženina Casanovu a Herkula, ako čistý, nefalšovaný Jozef, viacmenej však treba uznať, že pre mierneho, nevzhľadného Angličana v šedom obleku je úloha usvedčeného Priapa nepopierateľne trápna.

"Moja milá, spal s každou ženou v Londýne!" Začul som tú veľkolepú vetu nedávno, keď som vstupoval do salóna. Doloresina spolubesednica sa obrátila ku dverám s očami zanietenými očakávaním - aby zbadala mňa!
Ako si Dolores predstavuje, kedy pracujem pre firmu Bradfield, Clews a Wilbeck, mi nie je známe.

Pri svojom ustavične namáhavejšom pátraní po Neznámej Milostnici (či pravdepodobnejšie po Neznámych Milostniciach) si počína Dolores stále nešetrnejšie. Číta moje listy; otvorila mi už, vraj omylom, niekoľko listov, adresovaných ženskou rukou, a týždeň pred našim odchodom z Paríža som našiel obálku ešte vlhkú a teplú od pary. Urobila výstup, keď na konci strojom písanej správy objavila úhľadným ženským rukopisom pripojený podpis mojej osobnej tajomníčky v Durthingu, Kamelie Bronteovej. "Takto sa nevolá slušná žena," povedala. "Vyzerá to skôr na baletku - alebo filmovú hviezdu. Už si ju pozval na obed? Takto predsa začína každý zvodca, však?"

Nápad pozvať kohokoľvek na obed v záhradnom predmestí ako je Durthing je sám o sebe zábavný, ale pomyslenie, že by som si zvolil za obeť svojich nezriadených chúťok tú dobrú dušu Kameliu, korú som takmer zdedil po nebohom starom Luisovi Checkshaltonovi - a panebože, ako ten ju vycepoval - s okuliarmi, zhrbenú a s večnou nádchou, je také neodolateľné, že som sa rozchechtal.
"Je to na dobrej ceste, čo?" prehodila Dolores, chápajúc moju veselosť ako drzú samoľúbosť zhýralca. A keď prišiel Ridgeway, vedúci môjho propagačného oddelenia, ktorý si so mnou chcel pri obede prejednať podrobnosti o malom publicistickom ťažení, odviedla ho na chvíľu nabok, aby s ním vážne prehovorila medzi štyrmi očami. Po obede som sa vydal s Ridgewayom na prehliadku našich nových parížskych kancelárií.

Ridgeway sa príliš nezaujíma o môj súkromný život, ale je to prostý, priamy, dobrý človek; bol zrejme hlboko dojatý a postrehol som, že má niečo na srdci. Kráčali sme po ulici neobyčajne ticho, lebo spravidla je výrečný ažaž.

"Tá žena vás zbožňuje," vyšlo z neho nakoniec.
"Povedala vám to?"
"Ehm - áno."
"Je to jej zvyčajná fráza. A čo ďalej?"
"Má o vás starosti. Chcela by sa o vás viacej starať. Má obavy, čo robíte v Anglicku."
"A čo robím v Anglicku?"
"Má obavy... A potom keď ste odišli do Indie a do Číny..."
"Nechajte Indiu a Čínu na pokoji. Čo som vyviedol v Anglicku?"
"Tie, ako to volá - "daktyló" - áno, daktyló. Viete, strašne nerád vám o tom hovorím. Ale keby len nebolo tých prekliatych daktyló!"
"Ridgeway, viete náhodou, čo znamená dactylo?"
"Robí si kvôli nim starosti."
"Nepovedala vám to?"
"Nie."
"Je to hádam zvláštny druh neresti?"
"Ja neviem. Naozaj neviem. Nepoznám tieto francúzske výrazy. Viem, že je to taká neslušná vec. Ale má o vás naozaj starosť. Nežiarli, viete, robí si len starosti. A povedala daktyló. Viem celkom isto, že som si to slovo zapamätal správne."
"Nepočuli ste nič o tých mojich dactylos v Anglicku?"
"Nikto tam o tom ešte nevie. Ešte nie. Ale vašej panej to robí starosti."
"Požiadala vás, aby ste jej vykladali všetko, čo o mne viete a tak ďalej?"
"Áno."
"A vy ste to urobili?"
"Upokojil som ju. - Ja o ničom neviem."
"A vy ani neviete, čo je dactylo?"
"Nie som na to zvedavý."
"Dactylo, Ridgeway, je francúzske označenie pre pisárku na stroji."
"Nu, vo francúzštine majú mnoho takých dvojzmyselných slov, ja viem."
"Ach, nebláznite, Ridgeway. Moja žena je nepríčetne žiarlivá a dozvedela sa z amerických filmov a poviedok, že americkí zamestnávatelia vždy udržiavajú pomer so svojimi pisárkami. A aký je koniec koncov rozdiel medzi Angličanom a Američanom v týchto veciach, nie? Nemenovala vám snáď náhodou tú zvodnú dactylo, ktorá sa vyskytuje v tomto špeciálnom prípade?"
"Nie."
"Škoda."
"Myslíte tým, že je naozaj na svete?" Jeho oči pretekali výčitkami.
"Áno," povedal som skrúšene. A pretože ma ten spovedný tón bavil, pokračoval som v ňom. "Moju ženu," povedal som, "znepokojuje, že dostávam príliš veľa listov, podpísaných Kameliou Bronteovou."
"Čo?" vyhŕkol Ridgeway, "naša slečna Bronteová? Nie!"
"Nevidela ju," povedal som.
"Jéminé!"
"Jéminé vystihuje situáciu."
"Tomu neverím."
"Čomu neveríte?"
"Neverím tomu o slečne Bronteovej."
"Ale čomu neveríte?"

Ridgeway si začal rovnať v hlave myšlienky. "Snáď tým nemyslíte, že sa pani Wilbecková - odpustite - Madame Wilbeck - zmýlila? Viete, naznačila mi ako, že ste jej to - ako - sám povedali. Že ste sa - vlastne - priznali. Vynášal sa tým, povedala."

"Čím?"
"No tým, k čomu ste sa priznali."
"Ridgeway, nepustila vás ako bábätko pestúnka na zem? Alebo ste sa už tak narodili? Poľakala sa hádam niečoho vaša matka?"

Pozrel na mňa, pričom si stále ešte upravoval v myšlienkach situáciu v celej jej zložitosti. "No, viete, ja tým veciam nerozumiem," obhajoval sa. "Tieto veci nie sú v mojom štýle."

"Zrejme. Nevyčítam vám to. Vaša vrodená duševná bezúhonnosť z vás urobila jedného z najlepších propagandistov v Londýne. Myslíte navlas rovnako ako toľko a toľko iných ľudí. Ale napriek tomu všetkému, kým o tom prestaneme hovoriť, rád by som, aby ste mi sľúbili, že mi urobíte jednu maličkosť. Na poslednom výlete zamestnancov minulé leto, ak si pamätáte, niekto urobil skupinovú snímku."

Ridgeway prisvedčil.
"Zohnali by ste mi kópiu? Zaškrtli by ste postavu slečny Bronteovej perom, poslali by ste snímok mojej žene s touto poznámkou nad vašim podpisom: "To je slečna Bronteová, dactylo, o ktorej ste sa zmieňovali?" Som presvedčený, že by Dolores rada uvidela predmet - ako by sme to povedali, dactylománie - svojho manžela. Dactylománie. Toto by sme mali povedať Havelockovi Ellisovi! Urobíte to? Výborne. A tu sú nové parížske kancelárie. Čo hovoríte na to usporiadanie výkladu? Ak sa vám páči, mala by sa páčiť všetkým ľuďom na svete!"   

* "Zhliadam, že..."

Z románu H. G. Wellsa Apropos of Dolores (1938)

Český preklad Jak skončila Dolores? vydalo v r. 1948 vydavateľstvo Práce v Prahe bez uvedenia autora prekladu
Fotky: Ilse Bing: Salut de Schiaparelli, 1934