Bertranda

"Pozri na cestu, či tam niekoho nie je vidno."
"Nikoho," povedala Alica.
"Také oči by som tiež chcel mať," durdil sa Kráľ. "Vidieť Nikoho! A na takú diaľku! Pri takom svetle mám ja čo robiť, aby som vôbec niekoho uvidel !"
Alica to prepočula; jednou rukou si zacláňala oči, uprene hľadela na cestu, až naraz zvolala:
"Už niekoho vidím! Ale nejako sa šuchce - a v akom divnom postoji to sem kráča!" (Posol totiž ustavične preskakoval z nohy na nohu, úhorovito sa krútil vpred, mohutné dlane roztiahnuté ako plutvy.)
"Ba nie, čoby," povedal Kráľ. "Je to anglosaský posol - a má anglosaský postoj. Ten zaujíma, len keď je šťastný."

                                                                                      Za zrkadlom, Lewis Carroll

Postavy románu, ako sa v úryvku postupne objavujú:

Sir EDGAR IFFLEY, predseda Historickej spoločnosti pre stredovek
GERALD MIDDLETON, profesor dejín raného stredoveku
ROSA LORIMEROVÁ, docentka pre dejiny stredoveku
ELVÍRA PORTWAYOVÁ, sekretárka Johna Middletona a milenka Robina Middletona - obaja synovia Geralda Middletona

Sir Edgar Iffley býval vo veľkom, neskoroviktoriánskom dome talianskeho slohu blízko Holland Parku. Sluha, ktorý otvoril Geraldovi dvere, bol starý ako jeho pán. Predsieň, aj keď priestranná, bola tmavá a páchla po portskom víne a rostbife. Pracovňa sira Edgara, do ktorej bol Gerald uvedený, bola tiež veľká miestnosť, ale svetlá, s francúzskymi oknami, vedúcimi do peknej záhradky, holej a šedej v slabom slnku februárového poobedia. V pracovni bolo cítiť cigary a sušené ružové lístky. Dve vysoké steny boli pokryté knihami, ale pri tretej stene stála skriňa preplnená predmetmi: šachová figúrka zo slonoviny z desiateho storočia, drevená madona z dvanásteho storočia, dve rímsko-britské kachličky, kamenný románsky démon s telom pokrytým rybími šupinami i neskoro stredoveký zelený keramický džbán. Znamenitá zbierka sira Edgara podivne kontrastovala so zlými edwardovskými reprodukciami talianskych primitívov - zlato príliš jasné a červeň príliš mdlá - ktoré viseli po oboch stranách skrine. 

"Trvalo vám to, kým ste sa vrátili z Viedne, Middleton," vítal ho sir Edgar mrzuto, vstávajúc zo stoličky pri dlhom písacom stole, ktorý vypĺňal okenný výstupok kartotékou a registratúrami. "Rozhodne vyzeráte výborne. Dúfam, že ste sa vrátili pripravený na trochu driny, pretože tá na vás čaká."

"Zostal som tam až do zavretia výstavy," odpovedal Gerald. Nestál o to rozprávať, ako sa zahĺbaval nad každým obrazom, ako sa maznal s každou hodinou, ako sa mazná fajčiar, ktorý má prestať fajčiť, s poslednou krabičkou cigariet. Nechcel prezradiť, s akou zdráhavosťou sa vrátil k úlohe, ktorú tak záväzne prisľúbil vykonávať. Posadil sa do jednej z hlbokých kožených lenošiek, vytiahol z náprsenky arch papiera a podal ho sirovi Edgarovi: "To je prípravný zoznam prispievateľov pre Históriu. Spísal som to včera večer po návrate do Londýna."

Drobný starček sa podobal ešte viacej ako inokedy akémusi chrobákovi, keď sa zhrbil nad dlhým stolom a hľadel so zvrašteným čelom na zoznam. "Nu," ozval sa konečne, "nebudem opakovať všetko, čo som vám napísal v liste. Je to pre mňa ale neobyčajne veľká úľava, že ste tú úlohu prijali. Vy ste v podstate jediný, kto ju môže zvládnuť; a nikdy som neveril, že by ste nás sklamali." Znova sa zadíval na zoznam: "Rozhodili ste siete doširoka. A správne: Roberts, Stringwell-Anderson. Myslíte, že môžete dôverovať Lavenhamovi, nebude tendenčne písať o rádoch v Anglicku?"

Gerald sa pousmial: "Anglický benediktín?" opáčil. "A Lavenham je náramne anglický. Povedal by som, že u neho je skôr možné sa obávať nacionalistickej schizmy."

Sir Edgar sa smial: "Ó, jeho pomer k duchovným nadriadeným nás nezaujíma."

Starý sluha priniesol podnos s čajom. Hrianky s ančovičkami boli prikryté oroseným strieborným poklopom, ako to bývalo za študentských dôb sira Edgara. Podľa zvyku boli podávané dva druhy pečiva - tučný koláč Dundee a ženevský, oplývajúci kandovanými čerešňami. Gerald si uvedomil príliš neskoro, že mu bol naliaty čaj podľa vkusu sira Edgara - silná červenohnedá tekutina.

Keď sa starý sluha vzdialil, sir Edgar sa oprel, chvíľku si sústredene miešal silný sladký čaj a potom prehodil: "S mnohými ľuďmi je nemožné vyjsť. Čaká vás množstvo urputných bitiek, ktoré vás sklátia do hrobu. Ale to už nie je moja vec. Ale snáď sa vám to predsa len podarí lepšie ako mne s minulou Históriou. To bolo pred štyridsiatimi rokmi, kedy si akademický svet zakladal na pichľavosti viacej než dnes. Okrem toho, vy si počínate taktne; to som ja nikdy nedokázal. Môžem vám povedať, že budete potrebovať všetok svoj takt pri Clunovi. Napísal mi náramne nepríjemný list, akonáhle sa v Bulletine objavila správa o vašom menovaní. Neponúkam vám, že vám ho ukážem, pretože taká vec sa nerobí, ale aby som sa vyjadril mierne, nemá vás v láske. Mne sa ten človek nepáči, to viete, ale on si naozaj myslí, že by tú vec dokázal robiť lepšie."

"Keby to bola práca jediného človeka, potom nesporne," odpovedal Gerald, "ale pochybujem, či by po jeho redakcii pisatelia vôbec svoje príspevky poznali."

Sir Edgar sa zadíval na Geralda spod huňatého obočia: "Dúfam, že na ne nebudete až príliš mierny, Middleton."

Gerald na túto poznámku neodpovedal. "Clunove príspevky musím mať. Chcem, aby písal o anglosaských ústavných materiáloch a o raste miest. Hodlám k tomu použiť všetku svoju výrečnosť."

"Budete ju potrebovať."

"Pozval som ho na stredu na obed do Athenaea."

Sir Edgar sa rozosmial: "Pochybujem, že to naňho urobí dojem." Keď si povšimol tieň rozmrzelosti na Geraldovej ťažkej tvári, dodal: "Ale napriek tomu vám prajem šťastie. On vie, že spolupráca s vami mu prinesie u mňa dobré body, a to za niečo stojí. Je tu však niečo dôležitejšie ako Clun. Vy ste na tomto zozname neuviedli Rosu Lorimerovú. To je iba opomenutie, však?"

Tentokrát Gerald nezvládol rozmrzelosť: "Bol by som myslel, že poznáte dosť dobre moju úctu a moju osobnú náklonnosť k Rose, aby ste sa domnievali, že som ju prehliadol. Stálo ma to veľa sebapremáhania, aby som vynechal jej meno. Ale podľa mojej mienky História musí prevážiť nad osobnými ohľadmi. A nech už predtým Rosa bola čímkoľvek, teraz nie je zodpovedným vedcom." Geraldov obvyklý rumenec stemnel skoro do fialova a jeho preťahovaná výslovnosť dostala ľahko hýkavý tón.

Sir Edgar si tieto známky rozčúlenia nevšímal: "Videli ste ju po svojom návrate?"

"Nie, samozrejme nevidel. Ako by som mohol? Prišiel som len včera večer."

"Nu, za štvrťhodinku ju uvidíte. Požiadal som ju, aby sem prišla." Sir Edgar predišiel každému prejavu odporu, ku ktorému sa Gerald chystal, slovami: "Uvidíte, že sa zmenila," a pokračoval: "Človek nie je rád dogmatický v takých veciach, ale ja som presvedčený, že je vyliečená, nech už jej bolo čokoľvek." A dodal: "Snáď to má čo do činenia s jej rokmi."

"To asi sotva," namietol Gerald.

Sir Edgar vycítil v Geraldovom tóne náznak blahosklonnosti k vlastnému staromládenectvu. "Nu, neviem. Nie som lekár," povedal podráždene. "Spôsobila to asi Pforzheimova správa. Zdá sa, že sa cíti akoby ospravedlnená alebo čo. Rozhodne sa zbavila všetkých tých svojich nadnesených teórií. Vrátila sa tam, kde bola pred desiatimi rokmi, a to podľa mňa znamená, že patrí k najlepším znalcom stredoveku v Anglicku!" Na okamih sa odmlčal a usmial sa. "Myslím, že by ste ju mali požiadať, keď príde, aby napísala pre Históriu článok o pokresťančení Anglicka."

Geraldove ruky sa chveli zlosťou. "Náhodou som už o to napísal Wainwrightovi," namietol. "A v žiadnom prípade nemám chuť zodpovedať to, čo navrhujete."

Sir Edgar sa znova usmial: "Ale, ale, milý chlapče!" upokojoval ho. "Viem, čo si myslíte. Aj tak si myslím, že by ste ju mali o to požiadať. Sám si to beriem na zodpovednosť."

"Nerád vám pripomínam, že hlavným redaktorom som ja."

Zvráskavená tvárička sira Edgara sa poskladala do prívetivých vrások, jeho iskrivé očká sa na Geralda ironicky zadívali: "Len urobte, kamo, čo vám vravím," napomenul ho svojim najautoritatívnejším tónom.

Gerald na chvíľu zaváhal, potom nahlas prehltol: "Dobre, ale berte, prosím, na vedomie, že ma to vaše miešanie sa mrzí." Ľahký smiech, ktorým zmiernil svoju poznámku, neurobil ju menej otvorenou.

Cítil narastajúcu nevôľu, keď bola ohlásená Rosa, ale musel sám sebe pripustiť, že sa jej zovňajšok značne zlepšil. Vlasy jej už nepadali do tváre, líca neboli tak obcápané púdrom a líčidlom; mala na sebe tmavomodré šaty bez škvŕn a nedržali ich pospolu spínacie špendlíky. Len jej klobúk s kyticou ružových a bledomodrých vlnených kvetov vyzeral potreštene. Gerald však uvažoval, že klobúky, ktoré si Rosa vyberala, boli vždy trochu trápne.

"Tak, márnotratný syn sa vrátil," pozdravila ho veselo. "Hádam, že ste zas utratili pekný majland za nejakú tú kresbu."

Gerald sa zasmial: "To by som bol urobil, keby som bol kúpil vo Viedni Leonardov," povedal. "Bola to výstava, ale nie predaj, Rosa."

"Ale to by vás sotva odstrašilo, keby ste sa vydali za korisťou," odpovedala dr. Lorimerová. Gerald si pripomenul, že také doberavé spôsoby pred jej "chorobou" u nej bývali bežné. Rovnako pripomínal jej minulosť "odvážny" poloúsmev, s ktorým prijímala pohár sherry, ktorý jej podával sluha.

"A tak na úspech Histórie," pozdvihla pohár. "Som strašne rada, Gerald, že ste prijali redaktorstvo. Ale vedela som, že to vezmete. Vy muži vždy potrebujete trochu prehovárania." A dodala priamejším kamarátskym tónom: "Veľmi sa teším na spoluprácu s vami."

Gerald sa zapýril do karmínova, potom spustil, pričom ešte prehnal svoju obvyklú preťahovanú výslovnosť, ktorá prezrádzala jeho rozpačitosť: "Chcel som s vami o tom hovoriť. Sir Edgar navrhoval, že by ste mohli urobiť kapitolu o pokresťančení Anglicka." Vrhol ostrý pohľad na sira Edgara, ale starý pán sústredene pozoroval Rosu.

Tá sa na okamih začala prehrabávať v kabelke a potom prehovorila chvatným, piskľavým hlasom: "Ó, to nemyslím," vydýchla. "Hádam som venovala cirkvi omnoho viacej pozornosti, než si zaslúži. Okrem toho by to mal urobiť niektorý z tých mladých anglikáncov. Čo taký Jack Wainwright? Dávam prednosť tomu, aby sa dalo slovo mladým ľuďom. Mám však svoje vlastné teórie, ale oni si ich tiež časom osvoja." Usŕkla z pohára a potom vrhla na Geralda ostýchavý pohľad: "Viete, už som vám hovorila, ako ma nudí prednášať o finančnej správe. A vy ste povedali," tu sa zachichotala, "že mojich žiakov možno rovnako nudí tá istá stará prednáška. Mali ste samozrejme celkom pravdu. Úplne sa za seba hanbím. Celkom som zanedbávala bádanie o neskoršom stredoveku. Koniec koncov," preniesla hrdo, "patrila som k najmilším poslucháčom profesora Touta."

Gerald sa zamračil. Bolo to všetko príliš pekné, aby to bola pravda. "Boli ste tiež žiačkou Slokesayho oveľa viac rokov než u Touta," namietol jej ostro.

"Viem, ale v poslednom čase som sa chovala pochabo, každému som vnucovala názory Lionela Stokesayho. Bol príliš veľký historik, aby potreboval moje kortešovanie. Čokoľvek z toho, čo robil a o čom sa diskutuje, bude skôr či neskôr ospravedlnené bez mojej pomoci," usmiala sa šibalsky na sira Edgara. "Nie, Gerald, chcela by som urobiť pre vás kapitolu o vývoji kráľovskej správy až do štrnásteho storočia. Obmedzím sa samozrejme na financie, ak tomu dáte prednosť, ale skutočne rada by som si urobila všetky tie kusy - financie, vrchný súdny dvor, úrad komorníka - všetko. Niečo vo vnútri ma priam ženie k nejakej skutočne ťažkej práci." Na chvíľu sa odmlčala a tu sa zadívala na Geralda: "Iste uvidíte, že pre vás urobím dobrú prácu. Nesmiete súdiť podľa niekoľkých minulých rokov. Viete, nebola som vo svojej koži."

Odpovedal jej sir Edgar: "Je to skvelé vedieť, že ste to zasa vy," povedal. Gerald cítil, že urobil chybu tým, keď neodpovedal prvý, a preto sa snažil napraviť svoj nedostatok vrelým oslovením: "Drahá Rosie!"

Rosa Lorimerová sa znova prehrabovala v kabelke a obaja muži sa hrozili toho, že sa rozplače. Gerald rychle zasiahol: "Nemohli by ste ísť so mnou na večeru, Rosa, a prediskutovať hneď so mnou podrobnosti? Už je to tak dávno, čo ste boli mojim hosťom!" "Ach, ako rada by som šla." Obrátila sa k sirovi Edgarovi. "A musím Geraldovu veľkolepú večeru odmietnuť! Som pozvaná k Robertsovcom - už ste u nich boli, Gerald? Majú taký príjemný bytík v Cromwellovej ulici. Betty Robertsová bola ku mne taká dobrá. Ponúkli mi, že môžem mať u nich druhý domov. Samozrejme, zviedol nás dokopy náš spoločný záujem o Pforzheimovu prácu a teraz, keď Jasper Stringwell-Anderson odišiel na Helgoland, dozvedám sa o všetkom, čo sa tam deje, z dopisov, ktoré píše Theovi Robertsovi."

Gerald prerušil vzrušený prúd jej reči: "Nechápem, čo to Jaspera posadlo, že sa práve v tejto chvíli zobral a odletel si do horúcich pekiel na Helgoland. Uprostred semestra! Ja som chcel obzvlášť od neho pomoc pri určovaní vydavateľských zásad."

Sir Edgar sa zamračil: "Ten chudák dostal rok dovolenky a tam je z mnohých dôvodov práca značne dôležitá. Pre anglického historika to musí byť obzvlášť významné, lebo to možno vrhne nové svetlo na Melpham. Mimochodom, Middleton, Pforzeim chce od vás správu z prvej ruky, ako to tam bolo vtedy pri kopaní."

Gerald bol zmätený všetkými týmito zmienkami o helgolandských vykopávkach, ale pevne si zaumienil, že otázku Melphamu nebude spytovať pred svojim svedomím, preto sa zatváril trochu mrzuto: "Snáď. Neviem. Tak či onak mu nemôžem nič povedať. Vymkol som si vtedy členok."

Rosu odstrašil jeho výraz, aby sa vypytovala ďalej; uspokojila sa tým, že prehodila: "No, na tom teraz naozaj nezáleží. Všetko ide ako po masle. Som presvedčená, že sme iba na začiatku ešte zvláštnejších nálezov." Ona tiež, ako sa zdalo, sa rozhodla, ktoré námety si zapovedala, lebo sa zarazila a poznamenala so spoločenským úsmevom: "Ale čo je pre mňa také skvelé, že som sa zasa dostala do styku s ľuďmi, najmä s mladými ľuďmi! Bola som od nich tak odrezaná, chápete. Ale teraz sú ku mne tak strašne milí, sir Edgar. Pán Stringwell-Anderson ma zaviedol do reštaurácie v Soho. Ten toho vie o jedle skoro toľko ako vy, Gerald. Poznáte šašlik? No, ten sme si dali. Je trochu príliš korenený, ale to je práve tá orientálna zvláštnosť. Theo Roberts vyhlásil, že dáva prednosť dobrým karbonátkom." Zasmiala sa pri spomienke na neobvyklý svet iskriaceho vtipu, v ktorom teraz žije. "Vzali ma so sebou, aby som videla tú novú taliansku herečku Magnaniovú. Taký skvelý film o vidiečanoch. Vrátilo ma to späť do časov, kedy som bola na dovolenke v Assissi. To sa vie, film som mávala rada, ale úplne som prestala chodiť do kina. Sú to teraz samé nové mená a kovboji. Ja som nemávala rada kovbojov, ale človek pri nich zabudne sám na seba. A dnes večer zavediem Robertsovcov na niečo, čo oni ešte nevideli - na Duvivierovu Jeanne d´Arc. Veľmi dúfam, že sa im to bude páčiť, pretože sama budem pri tom iste plakať. Theo sem pre mňa príde vo svojom austinku. Nevadí vám to, sir Edgar?"

Starý pán sa razom prebral z driemoty. Uvažoval o tom, že Rosa za návrat k normálnosti nutne platí nudnosťou. Aj Gerald premietal, ako často sa divieval v minulosti, čím to je, že duša tak detinská môže byť taká presná, tak úzkostlivo presná, ba taká inteligentná, keď dôjde na štúdium stredoveku.

O chvíľku neskôr sluha ohlásil, že Geraldovo auto čaká. "Ľutujem, že sa nestretnem s Theom," lúčil sa Gerald. "Odkážte mu, aby sa u mňa prihlásil čo možno najskôr. Nemohli by ste ísť so mnou v piatok na obed, Rosa?" Nemal pred sebou nič, čo by mu bránilo čakať na Thea, ale nechcelo sa mu byť svedkom konkrétneho dôkazu o Rosiných novonájdených priateľstvách. Naraz pocítil závisť nad šťastím, s ktorým sa tak ľahko vrátila do života, kým jeho vlastný návrat je tak osamelý a neľahký.

Keď daimler uviazol v zápche pri Bromptonskom oratóriu, Gerald s potešením spozoroval vysoké čiernovlasé dievča, ktoré kráčalo pred nimi smerom ku Knightsbridge. Sledoval krivku jej bokov pod tesnou červenou sukňou i stehná, ktoré sa pri ráznej chôdzi navzájom dotýkali.

Až keď zapudil svoj pôžitok z výjavu s trápnou ľútosťou, lebo si pre upokojenie pripomenul, ako táto kráska skoro stratí pôvab a stučnie, uvedomil si, že je to sekretárka jeho syna Johna, Elvíra Portwayová. Naklonil sa dopredu a požiadal Larwooda, aby k nej popošiel. Vykukol z okienka do studeného stmievania: "Dobrý večer!" Vychutnal si na sekundu záchvev jej tela, ako sa vytrhla z roztržitého zasnenia, a obzrela sa s chladnokrvným pohľadom, ktorým zrejme čelila vlkom tu sa potulujúcim.

"To ste vy!" vykríkla, "myslela som, že ste vo Viedni alebo v nejakom inom senzačnom mieste."

"Práve som si želal, aby som tam stále ešte bol, až kým ma tento večer odmenil stretnutím s vami."

Prijala túto poklonu, akoby ju jej upätá konvenčnosť priviedla zoči voči starému Q, Prinnymu alebo inému dávno mŕtvemu satyrovi. "Je to tu stále rovnaké," odpovedala. "Nikto nevie nič nové a všetci chodia do postele s rovnako otravnými ľuďmi ako obyčajne alebo keď nechodia, je to ešte horšie."

Zapremýšľal, aká je to spoločnosť, že sa v nej nebaví. "Nikto z mojich známych nechodí s nikým druhým do postele," odpovedal, "ale to je iste tým, že sú takí starí." Potom vycítil, že si na starého pána trochu komicky zavtipkoval, a spýtal sa: "Ako sa darí môjmu synovi?"

Elvíra na okamih strnula, akoby si nebola istá, čo tieto slová znamenajú, potom vykríkla: "Ó, - Johnnie! Vy to neviete? Odišla som od neho! Ale myslím, že sa má dobre. Aspoň tak dobre, ako vždy. Je stále ešte až po uši v tej otravnej záležitosti s Pelicanom. Práve v tomto večerníku je od neho ohavný článok."

Na sekundu sa rozhostilo ticho, potom Gerald poznamenal: "Hádam, že dnes večer máte nejaký program...?" Vzápätí tie slová oľutoval, ale vedel, že každé iné by zneli rovnako zle.

"Ale nie," vykríkla Elvíra, "pondelky sú jeden z večerov, kedy sa..." nedopovedala. "Nie, idem domov čítať novú Compton Burnettovú."

Táto nápoveda zaznela Geraldovi len akosi neurčito známo. "Chceli by ste sa so mnou navečerať?"

"S radosťou," odpovedala spriama, a keď ju požiadal, aby si vybrala reštauráciu, vyzvala ho: "Nie, to je na vás. Budem radšej, keď to bude podľa vášho výberu." Navrhol Scottovu reštauráciu a ona na to: "To bude asi absolútne správne." Gerald dúfal, že mu nehodlá celý večer dávať najavo, kde je jeho miesto. Odmietla kožušinovú prikrývku, ktorú jej ponúkal šofér, a keď sa usadila vedľa Geralda, spýtala sa: "Máte vo zvyku často takto zastavovať dievčatá?" Premýšľal, či to znamená to, v čo dúfal, ale keď sa jej pozrel do tváre, mala výraz úplne netýkavý. To ho deprimovalo a zbavovalo nálady: "Nemávam často takú príjemnú príležitosť," odpovedal bezfarebným hlasom.

"Myslím, že to robievajú cesťáci," poznamenala. "Študenti musia zastúpiť cestu." Vyslovovala študenti s tak trochu pouličným prízvukom. Geralda už vopred unavovala vyhliadka na to, že bude musieť celý večer počúvať takú povýšene vtipnú zábavu.

Keď došli k reštaurácii, Larwooda na ten večer prepustil. "Môžeme si vziať taxík," podotkol. Vtom zachytil jej pohľad, ktorým dávala najavo nevôľu, a zamrzelo ho, že šoféra odvolal. Mohlo ho predsa napadnúť, že tieto mladé ženy, intelektuálsky snobské, budú mať tiež snobské názory na peniaze a spoločenské postavenie.

"Škoda, že ste si nenechali auto," podotkla Elvíra, keď usadli k stolu, "mám rada všetko pokiaľ možno luxusné. Je to otrava, keď ľudia šetria tam, kde nemusia." Gerald bol voči nej opäť namäkko. 

Elvíra si vybrala ustrice a langustu delmonico. "Predpokladám, že by ste mi mali radšej povedať, ako sa pozeráte na mňa a Robina," prehodila, aby už mala najhoršie za sebou. Gerald sa na ňu nechápavo pozrel. "Bóže, to je hrôza!" vykríkla. "Vždycky robím také veci. Predpokladám, že sa chovám anglicky. Angličania sú predsa najodpornejší egocentristi, nie?" Zdvihla večerník, ktorý ležal pri jej kabelke. "Hádam by bolo lepšie, keby som vám prečítala zhumorna článok Johnieho. Máte rád imitovanie ľudí? Dokážem napodobniť Johnnieho celkom dobre."

Spustila: "S radosťou sa dozvedáme, že niektorí poslanci oboch strán hodlajú interpelovať vládu ohľadom nešťastného zaobchádzania so záhradníctvom pána Cressetta. Len húšť, prosím." Elvíra čítala túto frázu ako paródiu na Johnove školácke maniere. "Bože," vykríkla, "je to peklo!" Čítala ďalej: "Ako bývalý poslanec Dolnej snemovne vítam akúkoľvek akciu, ktorá zníži nebezpečenstvo, aby sa z tejto najstaršej zastupiteľskej inštitúcie nestalo obyčajné razítko. Nemýľme sa však, toto nie je len stranícka záležitosť. Oní členovia labouristickej strany, používajúci túto kauzu ako palicu, ktorou chcú biť vládu, sú na omyle takmer ako oní neúnavní toryovci, snažiaci sa ju zneužiť vo svojom sebeckom boji proti znárodneniu a v útoku proti štátnej správe, v ktorom majú na zreteli len svoje vlastné záujmy. Briti sú hrdí na svoju štátnu správu a majú k tomu dôvody. Patrí dnes k najkrajším nástrojom vlády na svete, ale je to nástroj, nie hybná sila. Nie je správne, že vlády, ako po sebe nasledovali, dali štátnym úradníkom do rúk moc nad životom a smrťou našich občanov, moc bez odvolania. Je chybou občanov, že to trpia. Nie je spravodlivé k štátnym úradníkom, ktorí konajú takú ťažkú prácu, aby sa im dávalo také mocenské postavenie. Náprava zla, ktoré postihlo pána Cressetta, nie je útokom na jednotlivých štátnych úradníkov, je to požiadavka, aby sa štátna správa znovu vrátila k tým tradíciám štátnej služby, pre ktoré si získala takú úctu. Ale nesmieme zabúdať, že za všetkými týmito zásadnými otázkami ide o živého jedinca. Cressett iste netúži - to som si istý - , aby sa jeho zeleninárska záhrada, beztak dosť udupaná, stala bojiskom politických strán. On si len praje, aby sme to povedali slovami Voltairovho Candida, skultivovať svoju záhradu, alebo aspoň toľko, koľko mu z nej ostalo! Ó Bože!" vykríkla zasa Elvíra: "Candide! Nie je to špinavosť?"

"Johnov jazyk sa mi skutočne valne nepáči," odpovedal Gerald, "ale pokiaľ ide o práva a krivdy v tomto prípade, nemám o ňom dosť znalostí, aby som to mohol posúdiť."

"Ale v tom je práve ten háčik!" Elvíra skoro vykrikovala, "že tu nejde o žiadnu znalosť! Je to len jedna z tých strašných britských príležitostí zamoralizovať si. Vezmite si prípad, kde sa niekomu šliaplo na kurie oko, kriticky oddelíte ovce od baranov a potom spustíte morálny pokrik. Je to len taká anglická spoločenská hra," vyhlasovala a pritom si natáčala okolo prsta prameň vlasov, "a odporné je na tom len to, že sa to dostalo aj do literatúry. Je to všetko v Morganovi Forsterovi a u tých ľudí."

Gerald si všimol, že čím majú jej slová neurčitejší obsah, tým na ne kladie väčší dôraz. "Zdá sa, že ste veľmi zaujatá proti anglickým veciam," podotkol Gerald.

"Ale to sa vie, že som," potvrdzovala živo. "Proti nim musí byť každý obyčajný človek, ktorý chce viesť civilizovaný život a ktorý je aspoň trochu poučený o literatúre, maliarstve a podobne. Možno, že vedcom to nevadí, to naozaj neviem. A pre geniálne osobnosti je to výborné. Všetci poznáme anglické šosáctvo, ktoré núti talenty ku vzbure, zabíja Keatsa a to všetko. Ale pre obyčajných civilizovaných ľudí, ako som ja, je to proste odporné." Výhražne mávala vidličkou proti Geraldovi. "Je to celkom ľahké robiť si srandu z európskej inteligencie, z jej ozajstnosti a z jej kaviarní, ale aspoň nie sú provinční. Kdežto každý anglický intelektuálik je provinčný a je hlúpy," zakončila divoko.

Oprela sa o stoličku a ňadrá sa jej vlnili pobúrením. To je stránka veci, ktorá sa zasa páči mne, myslel si Gerald.

"Ale už o tom nehovorme. Ani slovo. Je to príliš odporné," vyhlasovala Elvíra. "Nemohli by sme si dať ešte jednu fľašu vína?" Keď sa druhá fľaša objavila na stole, zdalo sa, že je to pre ňu signál pre uvoľnenie. Zapálila si cigaretu, posadila sa na stoličku bokom a prehodila si nohy. Gerald sa rozhodol, že si dopraje aspoň ten pôžitok dívať sa na ne.

"Myslím, že bude lepšie, keď vám o Robinovi a o sebe rovno všetko vyklopím," začala a pritom vyfukovala dym, ako keby zahajovala ústup z bitky. "Je skoro isté, že sa o tom skôr či neskôr aj tak dozviete. Aj keď čert vie, ja to možno hovorím, pretože si nedokážem predstaviť, že by niekto nežil z klebiet ako môj úzky kruh známych. Ženie ma k tomu v skutočnosti asi iný dôvod - nejaká tá strašná anglická vlastnosť, že potrebujem niekoho otcovského, komu by som sa zverila. Ale pre každý prípad dúfam, že by sme sa mohli vzájomne poznať, a každé pokrytectvo má svoje medze, nie je tak? Ja si aspoň myslím: Nežijeme predsa v devätnástom storočí, že ? Strašná vec je to, že je skoro nemožné vyjadriť to v angličtine; Angličania vždy natoľko od seba oddeľujú sex a lásku, že vlastne ani nemajú slová, ktoré by ich obe vyjadrili. Všetci tí strašní ľudia, ako ich poznám, by povedali ísť s niekým spať, ale to predsa nie je len to a v každom prípade to je strašne ušľachtilý opis. V ktoromkoľvek slušnom jazyku by som sa mohla priznať, že som Robinova milenka, a stačilo by to, len v angličtine by to malo buď akýsi obchodnícky nádych, alebo by to znamenalo hlúpu narážku na Francúzsko a l´amour. Nech je to ako chce, takou jeho milenkou som už dva roky."

Gerald sa nezmohol na iný výraz, len hlesol: "Chápem."

"Preboha, nehovorte sprostosti," kričala Elvíra. "Samozrejme, nič nechápete. Nikto nemôže nič chápať, pokiaľ nie je jedným z dotyčnej dvojice."

Gerald hľadal vysvetľujúce slová: "Chcel som tým naznačiť," súkal zo seba, "že som nemal nikdy príliš dôverný vzťah ku svojej rodine, a preto nie som zvyknutý na to, aby sa mi zverovali. Čo robia, to je ich vlastná vec. Dúfam, že vy aj Robin ste spolu šťastní, a viac nemám k tomu čo povedať."

Elvíra zlostne zatlačila na tanieriku špačok cigarety. "Toto sa mi zdá naozaj hrozné. Taká prekonaná moderná vec, že rodičia s deťmi nemajú nič spoločné! Ak budete takto pokračovať, nechápem, prečo by mala vôbec rodina existovať." Na chvíľu sa odmlčala, potom pokračovala: "Keby mi skutočne záležalo na rodine, myslela by som na Robinovu. Iste by som sa o to starala, to som presvedčená, keby Marie Helène bola skutočná osobnosť, ale to ona, vďakabohu, nie je. A pokiaľ ide o to, či sme spolu šťastní, ak chcete do toho slovíčka zhrnúť všetky druhy vlastníctva, teda áno, ďakujem za opýtanie, sme veľmi šťastní."

Gerald sa díval na jej profil, ale nemohol rozpoznať z jej zovretých úst, ani z vytrešteného pohľadu modrých, trochu hysterických očí, či tak naozaj cíti. Vycítil však, že keby mlčal, zachoval by sa nevľúdnejšie, než keď riskuje neomalenosť, aj keď v ňom jej podanie zanechalo istý odpudivý pocit, ktorý si radšej bližšie neurčoval. "Vy ste sa teda stretli s mojou nevestou?" spýtal sa.

"Bože môj, áno! Skôr ako s Robinom. Je to príšerná levica salónov, a tak sa stále snažila uloviť Johnnieho na svoje spoločenské večierky, ale Johnnie skoro poznal, že mu neprinesú žiadny úžitok, a tak sa teda snažila prilepiť sa na mňa. Žena v živote Johnnieho! Viete, ona je úplne hlúpa. Vlastne, chúďa, je to asi celkom riadna francúzska meštiačka, lenže je ako všetky ostatní kolosálne snobská a peniaze jej stúpli do hlavy. Organizuje tie strašné večierky a úbohý Robin tam musí poskakovať - sú to ľudia z Britskej rady, najpodradnejší politici a všelijakí tí mizerní spisovatelia a maliari, ktorí ani nepatria ku šlágrom sezóny. Ona si predstavuje, že tvorí akýsi mostík medzi Anglickom a Francúzskom, a tu a tam sa zmocní nejakého francúzskeho spisovateľa, s ktorým by vo Francúzsku nikto ani nehovoril, a urobí tu okolo neho obrovský humbug. Práve teraz sa dopočula o Montherlantovi. Úprimne dúfam, že ju nemáte rád. Ale nedokážem si predstaviť, že by sa niekto namáhal vôbec o nej premýšľať, leda by bol náhodou zamilovaný do jej manžela. Vôbec ju nemám rada."

Gerald sa zasmial: "To som už spozoroval."

"No, vy by ste ju mali rád na mojom mieste?" vyšla naňho Elvíra.

"Nie, iste nie," opovedal Gerald. "Robin je veľmi inteligentný," dodal.

"Áno, myslím, že svojim spôsobom je inteligentný," súhlasila Elvíra, "lenže má strašne málo vzdelania a nevie nič o tom, čo skutočne stojí za to poznať. Ale preto som sa do neho nezamilovala, o tom sa snáď nebudeme baviť. Strašné je to, že je taký rozumný a že je Marie Helène katolíčka a potvora a odmieta sa s ním rozviesť, a rozum musíme mať my. Mne sa to naozaj príliš nedarí. Robin totiž myslí, že má povinnosť voči Timotejovi, a má samozrejme pravdu. A tak sa vídame len štyrikrát do týždňa a Marie Helène to musí vedieť a dávať k tomu svoj tichý súhlas, čo znamená, že síce nemôže proti tomu nič robiť, ale človek má pocit, akoby bola stále s nami. A potom je u mňa také hrozné toto: Keď viem, že v ten večer budem s Robinom, zdá sa mi, že by som chcela robiť niečo iné; a keď je to ako dnes a nemôžem ho vidieť, zármutkom ma strašne bolí brucho a strašne by som ho chcela. Ale to už patrí k zamilovanosti a je to cena, ktorá sa platí za to, že sme tak bláznivo šťastní a tak ďalej, všakže?"

Gerald sa na ňu zadíval, či hovorí ironicky, ale bola úplne vážna. Premýšľal, či to nie je fantastické počuť po toľkých rokoch v tomto vyznaní Dolliin hlas. Ale nech už je to fantastické či nie, povedal si, že jeho povinnosťou je snažiť sa tentokrát pomôcť. "Viete, myslím, že by ste toto všetko mali Robinovi povedať. Tieto múdre dohody môžu celú vec škaredo narušiť, a keď už musia byť, vždy sa môžu upraviť nejako inak. Ja o tom čo-to viem, pretože naozajstnú lásku som našiel, až keď už som bol ženatý, a veci tohto druhu ju úplne zmarili."

"Ďakujem," odsekla Elvíra, "ale vaše rady skutočne nepotrebujem. Okrem toho som už počula o vašej priateľke. Bola to tenistka, že? To je celkom niečo iné."

Gerald sa usmial: "Pochybujem, či také rozdiely niečo znamenajú v milostných vzťahoch."

Elvíra prehĺtala kávu. "Nie, v samej podstate, iste, to sa vie," hlaholila, "ale určite záleží na tom, či je to človek so skutočným pomerom k životu alebo nie." Geralda zaplavila zlosť nad jej povýšeným tónom. "Prepáčte," ospravedlňovala sa, "nechcem sa nafukovať. Ale v každom prípade, aj keď nestojím o vaše rady, chcela by som mať otcovského priateľa, hoci je to také anglické a tak hrozné chcieť niečo také. Bola by som rada, keby sme vás niekedy s Robinom mohli navštíviť."

Gerald bol zdesený touto vyhliadkou, ale povedal: "Mňa by to potešilo. Len pochybujem, či bude Robin o to stáť, my sme spolu nikdy neboli príliš zadobre."

Elvíra si dosť neobratne zmietla omrvinky zo sukne: "Ach, toto!" podotkla. "Myslím, že to všetko je hlúposť."

Geraldovi sa zazdalo, že prehovoril hlas, ktorý šmahom odsudzuje celé zložité usporiadanie jeho uplynulého života, bez toho, že by pocítil sebamenšiu potrebu preskúmať jeho zloženie. Oneskorenosť tohto druhu z úst pôvabného dievčaťa má aspoň tú zásluhu, že sa človek pokúša obhájiť neobhájiteľné.

Akúkoľvek sebaobranu rodičovského správania, ktorú chcel vysloviť, predišla však Elvíra: "Musím ísť a dať sa do novej Compton Burnettovej," oznámila mu. "Ale keďže sme sa dostali na túto spovednú základňu, bude snáď lepšie, keď vám ešte niečo poviem o Johnniem, kým odídem. Nemohla som s ním ďalej pracovať, viete, pretože je teraz taký nemožný - a celkom falošný, ale mám ho veľmi rada. Ale nie preto," vysvetľovala, mávajúc vo vzduchu cigaretou, "že je hoša. Ja nie som taká..." Zarazila sa a pozrela zdesene na Geralda: "Panebože! Vy ste ani to nevedeli? No, je načase, aby ste sa to dozvedeli. Je hoša," opakovala zlostne.

Gerald sa rozpačito zavrtel na stoličke: "Nie som si celkom istý, či chápem, čo tým myslíte."

"Je homosexuál," pokračovala Elvíra tým istým zlostným tónom. "To znamená slovo hoša. Dúfam, že nad tým nebudete lamentovať ani sa pohoršovať."

Gerald zo seba súkal: "Nevedel som, že je John homosexuál. Viem o ňom vlastne veľmi málo a ešte menej viem o veci, o ktorej práve hovoríme. V živote som na to narazil len trikrát alebo štyrikrát, totiž medzi ľuďmi, s ktorými som sa skutočne poznal. Zdá sa mi to trochu nechutné, ale nerozčuľuje ma to. Proste sa o to nezaujímam."

"Ale mali by ste," pokárala ho Elvíra, "alebo aspoň... Neviem. Snáď nie. Mňa samu to nudí k smrti, ale to je iná vec. Rozhodne nechcem, aby ste si o mne myslel, že držím s teplými. Nemám ich väčšinou rada - to ich maznanie a omieľanie, že sú mučeníci. Ale mala som veľmi rada Johnnieho. Býval taký diskrétny - on je tajnostkár, viete - ale od tej doby, čo prepadol tomu strašnému pachteniu po sláve, zdá sa mi, že úplne stratil zdravý rozum. Jeho nový priateľ Larrie je príšerne odporný zlodejček, to viem isto, a to mi robí starosti. Myslím, že by ste mali do toho nejako zasiahnuť."

Gerald povytiahol obočie. "Máte veľmi premrštené názory na otcovské funkcie."

"Pravdepodobne mám," odpovedala Elvíra. "Môj otec bol náramne zodpovedná osoba."

"Chápem," poznamenal Gerald, "ale pochybujem, či v tom môžem niečo robiť. Je sotva pravdepodobné, že by mňa John v akomkoľvek ohľade poslúchol. Aby som s ním hovoril o tejto záležitosti, ako ste už počuli, k tomu som príliš zle vyzbrojený. Jeho matka má k nemu omnoho bližšie ako ja."

"Ach tá!" uškľabila sa Elvíra.

"Vy moju ženu poznáte?"

"Nie, ale už som o nej dosť počula od Johnnieho aj od Robina. Okrem toho, ona má toho strašného chlapca u seba doma. Je to Ír a pravdepodobne ju uhranul alebo ako tomu hovoria." Gerald zvraštil čelo. "Toto nemá zmysel," kázala mu Elvíra, "musíte proti tomu niečo podniknúť." Hovorila s ním ako guvernantka. Ba, ešte neskôr, keď ju vysadil pri jej byte v Hampsteade a unavene odmietol zaskočiť ku nej na pohárik, počul jej posledné slová, ktoré volala za odchádzajúcim taxíkom: "Sľúbte, že niečo urobíte s Larriem!"

Z románu Angusa Wilsona Anglo-Saxon Attitudes (1956)

Do češtiny preložila Jarmila Urbánková
vyd. Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, n.p., 1960