Peter Claire kráča sám kodaňskými ulicami.
Z obchodného ruchu mesta, z rachotenia kočiarov a kolies na dlažobných kameňoch a kriku trhovníkov, z dvíhajúcich sa kŕdľov vtákov a úderov kostolných hodín sa snaží zložiť odpovede na stovky otázok, ktoré mu zamestnávajú myseľ.
Mieri na severovýchod. Ako vždy si ho okoloidúci pozorne prezerajú. Muži naňho hľadia zvedavo a zmätene; pohľady žien sú roztopené očakávaním. Stáva sa, že sa zastavujú a snažia sa s ním zapriasť rozhovor pod zámienkou, že ho poznávajú alebo že si ho splietli s dávnym známym. Keď sa dnes pomaly preplieta zástupmi, stisne ho akási žobráčka svojou umazanou rukou a pošepne mu priamo do tváre: "Život obdarených býva najkratší. Daj peniaze a bude dlhší." Dáva jej mincu a pridáva do kroku, aby už bol preč.
Zastavuje sa pri prístavnej hrádzi a pozoruje čajky krúžiace nad zátokou. Vlahý južný vietor rozhojdáva lode a napína ich kotvové laná. Pripomína mu to Harwich. Slaná vôňa vzduchu, krik čajok, špliechanie vody o drevené vlnolamy.
Nezdrží sa ale u svojej rodiny dlho. V myšlienkach sa neustále zaoberá Emíliou Tilsenovou, doteraz však nedospel k jasnému vysvetleniu, k žiadnej istote. Akoby zasa dostal za úlohu zložiť obrúsok do tvaru lekna (kedysi mu to zo zlomyseľnosti uložila sestra Karolina). Vie si samozrejme predstaviť, ako taký kvet vyzerá, lenže mu nikto neukázal, ako požadovanú úlohu splniť. Skladá, rozkladá, znovu skladá. A lekno nikde.
Odo dňa, kedy s ňou hovoril v záhrade, stretol Emíliu iba raz. Ocitli sa zoči voči na jednej z chodieb paláca. Zastavili sa a Peter vzal Emíliu za ruku. "Musím s vami hovoriť," naliehal.
Emília naňho pozrela a trochu sa ustarane zamračila. Peter Claire nedokázal povedať, čo ono drobné zamračenie znamená. O čom s ňou chcel vlastne hovoriť? Jedna jeho časť jej chcela prezradiť, že pre ňu komponuje skladbu nazvanú Emíliina pieseň, potom ale zistil, že sa k takému priznaniu nie je schopný odhodlať - to keby sa po jej dokončení ukázalo, že výsledkom je beznádejne priemerné dielo (čo Petrovi Clairovi pripadalo dosť pravdepodobné). A tak len znovu zopakoval: "Musím s vami hovoriť!" Potom upadol do rozpakov. Mal pocit, že zo seba už nič iného nevydá. Zmohol sa len na to, že si pritisol Emíliinu ruku k ústam, otočil sa a utiekol preč.
Neskôr sa v izbičke nad stajňami opovržlivo obvinil z ukoktanosti a zbabelosti. Posadil sa ku stolu a začal písať Emílii list. Podobne ako v prípade piesne ale skoro nevedel, ako ďalej, a písanie nechal tak.
O dva dni neskôr je Emílii doručený list, v ktorom sa píše:
Najdrahšia slečna Tilsenová,
potrebujem s Vami naliehavo hovoriť o istej záležitosti.
Budem Vás čakať v pivnici, v ktorej hráme (pod Vinterstue), v piatok o siedmej ráno.
Buďte uistená mojou neutíchajúcou úctou a vážnosťou, ktorú k Vám chovám, a verte môjmu sľubu, že sa v súvislosti s touto schôdzkou nemáte čoho obávať.
Peter Claire, lutnista orchestra Jeho Veličenstva kráľa
Emília si dopis číta znova a znova.
Potom lístok skladá, schováva do zásuvky, v ktorej má krajky a stuhy od spodničiek, a rozhoduje sa naň zabudnúť.
Uplynie niekoľko hodín a Emília sa vracia k zásuvke, vyberá list a znova ho päťkrát číta. Potom ho opäť opatrne odkladá a starostlivo zatvára zásuvku, akoby ju oným jediným pohybom zamkla a zahodila kľúč.
To isté poobedie ju Kirsten pokára: "Emília, vy vôbec nedávate pozor na hru. Odhodili ste srdcového dolníka, aj keď veľmi dobre viete, že mám kráľovnú."
A je tu piatok.
Peter Claire túži, aby nastal, a zároveň si praje, aby bol jeho príchod navždy odložený.
V pivnici je už o desať minút sedem. Pristupuje k otvorom v stene, kadiaľ v zime vietor nafúkava sneh, a vyzerá von. Ranný vzduch je príjemne teplý.
Prechádza sa pivnicou, vdychuje živicovú vôňu sudov s vínom a číta si značky a vinety. Tie sa mu pred očami menia na otázky:
Čo si počnem, ak nepríde?
Mám z toho usúdiť, že ku mne nič necíti, alebo že sa len bojí?
V pivniciach panuje celoročný chlad, ale Petrovi Clairovi je až príliš horúco. Zviezol sa na stoličku, na ktorej sedáva, keď má orchester vystúpenie alebo keď skúša, a snaží sa dýchať pomaly. Chce, aby ho Emília zastihla pokojného a vyrovnaného. A potom to naraz nastáva. Začína odbíjať siedma. Petrovi Clairovi sa zdá, akoby mu kostolné hodiny v zhone dovŕšiť celú vierolomne ukrátili život o tri alebo štyri minúty.
Čaká bez hnutia. Počúva, či buchnú dvere. Avšak neozýva sa nič, len sliepky hrabú a pokotkodákavajú v prašnej klietke. Obzerá sa a všíma si, že na zemi, kde márne hľadajú zrno, čo im nikto nenasypal, ležia stovky ich hnedavých pierok.
A potom to začuje. Dvere sa otvárajú a zasa zatvárajú. Jej kroky zaznejú na kamennom schodišti. A už je tu. Je oblečená do hnedých šiat, okolo šije má zavesenú čiernu zamatovú stuhu.
Peter Claire vstáva a ide jej v ústrety. Ukláňa sa. Dievča sa zastavuje a s úžasom sa rozhliada okolo seba. Peter jej podáva ruku, dievča ju po drobnom zaváhaní prijíma a necháva sa viesť ku skupine stoličiek rozostavaných do kruhu, Petrovi teraz už dôverne známemu. Vyzýva dievča, aby sa posadila. Ona však vrtí hlavou a ďalej sa rozhliada po všetkých tých neočakávaných predmetoch nakopených v potemnenej pivnici.
Lutnista si uvedomuje, ako slabo mu znie hlas. Tá trápna nevýraznosť v ňom vyvolá vnútorný smiech, pretože v tejto chvíli na ničom nezáleží, ani na skutočnosti, že sotva hovorí, lebo ona prišla. Je tu s ním, on stojí po jej boku a to, po čom túžil, sa s plynúcimi minútami napĺňa. "Slečna Tilsenová," osloví ju a hlas už má trochu pevnejší, "Emília..."
Praje si, aby prehovorila, aby mu pomohla, dievča ale mlčí. Popravde naňho sotva pozrela. Konsternovane hľadí na klietku so sliepkami. Peter sleduje jej pohľad a okamžite má pocit, že sa jej musí ospravedlniť, že ju zaviedol na tak prapodivné miesto. Než ale stačí v tomto zmysle čokoľvek poznamenať, Emília sa pýta:
"Prečo tu máte sliepky?"
"Teda," koktá Peter, "my ich tu nemáme. Chcem povedať, že nie sú naše, nepatria orchestru. Nebol to náš nápad. Boli by sme radšej, keby tu neboli, pretože sa niekedy sotva počujeme, keď..."
"To nedostávajú vodu?"
"Nie. Áno. Vždy majú vodu... v takom kovovom korýtku..."
"Korýtko je ale suché, pán Claire. Pozrite."
Peter Claire mrkne na nádobu a vidí, že je skutočne prázdna. Praje si, aby tu dole bola studňa alebo vedro s vodou, potom by totiž mohol nádržku rýchlo naplniť a preniesť Emíliinu pozornosť od sliepok späť k vlastnej osobe. Rozhliada sa, ako by dúfal, že tu studňu či vedro naozaj objaví, keď sa znovu ozve Emília: "Pozrite, v akom prachu žijú. Kto sa stará o tie úbohé stvorenia?"
"Naozaj neviem."
"Myslela som, že tu každý deň hráte."
"To áno. Teda v zime. Po väčšinu dní v zime, kedy kráľ trávi čas vo Vinterstue..."
"O sliepky sa ale nikto z vás nestará?"
"Emília!" chce sa mu vykríknuť, "prečo stále hovoríte o sliepkach? Prečo mi nepomôžete nájsť slová, ktorými by som vám povedal, že vás milujem?" Teraz ale nevie, ako odpovedať. Preklína sám seba za nápad usporiadať toto stretnutie v pivnici. Prečo nezvolil letohrádok či kvetinovú záhradu, kde sa prvý krát videli? Vybral toto miesto najskôr preto, že si želal, aby pochopila, na akom studenom mieste musí tráviť väčšinu svojho času a čo to o ňom vypovedá - že je mužom schopným prinášať obete. A teraz sa v jej očiach kvôli tej úbohej hydine javí ako človek ľahostajný a krutý. "Emília," vydá zo seba konečne, "Emília, za chvíľku donesieme sliepkam vodu, teraz ma ale, prosím, počúvajte..."
Dievča naňho upiera pohľad. Stojí veľmi pokojne, ale Peter napriek tomu vidí, že sa chveje. Myšlienky jej preskakujú medzi ním a sliepkami, skáču sem a tam a nevedia, kde spočinúť. Lutnista tápe a zadrháva sa a Emília klopí zrak. "Keď som vás prvýkrát uvidel v záhrade a potom na chodbe... cítil som čosi celkom neznáme, čosi nové. Chcel by som to nazvať láskou. Slovo láska ten cit zrejme dobre vystihuje. Povedali by ste mi, čo to podľa vás je? Prezradíte mi, čo cítite?"
"Čo cítim? Veď ja vás, pán Claire, nepoznám. Čo mám cítiť k človeku, ktorého sotva poznám?"
"Iste, nemal by som sa na niečo také pýtať tak skoro. Napriek tomu viem, že medzi nami zavládlo akési porozumenie. Viem, že to tak bolo! Mohli by ste mi teda povedať, čo toto porozumenie znamená?"
Dievča sa zachvieva. Jej drobné rúčky zvierajú látku šiat. Peter sám seba presviedča, že mu chce odpovedať, že má čo povedať, ale nedokáže sa k tomu primäť. Jej šedé oči už sa na Petra nedívajú, sú upreté na štvorec prachu a špiny, na ktorom sliepky v polotme vedú svoj monotónny život.
"Nemala som sem chodiť," šepne Emília. "Je mi to ľúto, pán Claire. Naozaj som sem nemala chodiť."
Music and Silence (2000) napísala Rose Tremainová
Do češtiny preložila Jana Housarová
Hudba a ticho vydala Mladá fronta v r. 2002
Hudba a ticho I
28.09.2014 21:17:00
1629, Kodaň
Komentáre